Katu Sedlak poznám z projektu Šiesty zážitok s Katarínou Mikle, fotila nás a skamarátili sme sa. Kata Sedlak je pre mňa charizmatickou ženou, ženou ktorá našla samú seba, ktorá si buduje osobnú značku, žena so štýlom.

Pri rukolovom šaláte s avokádom a mangom, káve a sladkom zhrešení, menom tiramisu, som sa rozprávala s talentovanou fotografkou a kamarátkou Katou Sedlak. Rozhovor sa nesie v duchu stretnutia dvoch kamarátok a je len útržkom z toho, o čom všetkom sme sa rozprávali.

Ako by si pomenovala svoj život dvomi, tromi vetami?
Bláznivý, nevyspytateľný, ale krásny. Neplánujem, príjímam život tak ako je. Každý deň je to nový scenár ako z filmu.

Si matkou troch detí, s ktorými si teraz sama, ako to zvládaš?
Niekedy je to veľmi ťažké, niekedy veľmi príjemné. Väčšinou to padá na svetských veciach, ktoré sú zaužívané, ako je napríklad poriadok v dome. To sú tie veci, ktoré mi občas berú čas, ktorý by som mohla stráviť s deťmi alebo inou činnosťou.

Si ženou a emócie k ženám patria, ako zvládaš emócie?
Naučila som sa plakať. Niekedy boli časy, keď som nevedela plakať a prišlo mi to ako nejaká vlastná prehra alebo hanba. Ľudia musia plakať a musia zo seba dostať tú emóciu von. Keď sa vyplačem, ostane mi zase dobre. Keď to bez toho plaču budem v sebe dusiť, tak sa to bude len zbierať a zbierať, potom ľudia ostávajú negatívni a ubližujú ostatným. Emócie mám a veľmi ich prežívam či radostné, či smutné.

Ako vnímaš slovenské ženy?
Smutné, nešťastné, nenaplnené, nemilované. Veľmi veľa je takých. Niekedy len tak sedím, pozorujem tie ženy, a tak rozmýšlam, že kde sa stala chyba, že nežiaria, jednoducho nežiaria.

Prečo ženy prestali žiariť?
Akonáhle porodia deti, akonáhle musia zvládať všetky tie starosti – práca, deti, domácnosť, manžel, zabudnú na seba.

Aký je tvoj recept na to, aby sa ženy opäť rozžiarili?
Aby si našli niečo, čo ich naozaj napĺňa, a čo ich veľmi baví a nehanbili sa za to. Každá žena niečo vie. Musí si nájsť aktivitu, čo ju samotnú bude tak napĺňať, že bude rásť. Každá žena by sa mala cítiť krásna :).

Ako relaxuješ?
Čo je to relaxovať? Ja si rada pozriem filmy, prečítam si knihu, rada sa cez ne zapodievam životom iných, aby som sa nemusela zaoberať tým svojím. Rada vycestujem za priateľmi, za kamarátmi a užijeme si víkend. Ideme do galérie, alebo sa stretneme taká partia rôznych umelcov, a to mi robí strašne dobre, lebo si rozumieme, lebo nemusím nikomu vysvetľovať, prečo tak žijeme, prečo je to pre nás to najlepšie zo všetkého.

Kedy sa z teba stala fotografka?
Ja si ani teraz tak nepripadám, ale nie v tom zmysle, že to sama neuznávam, ale ja mám veľmi veľa vecí rada a ja sa neviem označiť nejakým menom, že som to alebo to. Proste by som to nazvala, že som kreatívna. Momentálne to, že fotografujem, napĺňa môj život natoľko, že mi to dodáva silu a teší ma, že to má aj výstup.

Kto je pre teba fotograf? Spomenieš si teraz v tejto chvíli na takého fotografa?
Pre mňa sú to ľudia, ktorí buď už nežijú, alebo si odfotili veľa rokov a majú skúsenosti. Určite Salgádo, Corbijn. V Českej republike je to Havránková, Štreit. To sú pre mňa fotografi. Pre mňa fotograf musí byť aj osobnosť. Fotografia vypovedá o ňom samotnom a musí tam byť ľudskosť. Bez osobnosti v samotnej fotke sa z nej stáva technická záležitosť.

Ako si sa dostala k fotografovaniu?
Prirodzene, našla som doma foťák a začala som fotiť.

Vtedy si mala šestnásťrokov, čo si začala fotiť?
Chodila som po meste, čo som videla to som odfotila, ale to bol ešte starý analógový foťák. Potom som sa začala venovať portrétom. Po nejakom čase som na fotku čiastočne zabudla. Fotografovala som, ale naozaj len pre seba, fotografie na pamiatku.

Prečo si na fotku zabudla? Čomu si sa venovala?
Všetkému možnému, grafike, strašne ma bavil interiérový dizajn, a popritom som sa pomaličky stávala matkou troch detí.

Vidím na tvojej ruke vytetovaný nápis Leica. Čo to znamená?
Leica je pojem, je to vízia, je to cesta. Pre mňa to bola istá záchrana v tom, čo sa dialo v mojom živote v istom období. Som človek, ktorý si vymýšľa ciele, ale nemôže to byť taký cieľ, ktorý sa dá ľahko dosiahnuť. Musí to byť tak ťažký cieľ, že preto treba strašne veľa spraviť. Môj cieľ bol byť publikovaná v magazíne LFI (Leica Fotografie International), na to som potrebovala fotoaparát značky Leica. Podarilo sa a po roku LFI publikovalo v tlačenej verzii moju sériu fotografií z roku 2015.

Čo si myslíš, že je tajomstvo tvojho úspechu?
Môj úspech. Neviem to takto pomenovať. Ani som tomu v svojom osobnom JA nikdy neprikladala veľkú váhu. Asi preto, že to beriem prirodzene, nerobím z toho vedu. Je to moja výpoveď…

Máš ciele i v bežnom živote? Čo sa Ti podarilo v bežnom živote?
Životný cieľ je pre mňa ešte stále nevypovedaný, pretože som v tomto období hlavne matka troch detí. Pre mňa je životný cieľ z toho ľudského hľadiska dosiahnuť to, aby moje deti vyrástli a stali sa z nich dobrí ludia. Aby sa milovali, aby si pomáhali. Nepotrebujem, aby mali vysoké školy, aby mali tituly, aby sa hrdili niečím, čo je ľahko dosiahnuteľné. Byť ľudským človekom je pre mňa najväčší cieľ. Ako matka som tu pre nich, aby som im ukázala cestu. Nenútim ich do vecí, ktoré ich nenapĺňajú, len kvôli mne. Myslím si, že tento úkaz akoby bol problém dnešnej doby… Je iné deti viesť k niečomu, o čo sami prejavujú záujem, ako hľadať v deťoch vlastné sny a presviedčať ich, že to je pre nich správne. Nie je to moja cesta, pozerám sa na to cez seba, vždy som bola rebel, a viem, že rodičia to mali so mnou ťažké. Ale splnil sa mi sen, dokázala som to, čomu som celý život verila. Robiť to, čo ma 100% napĺňa .

Ako je to s tebou a každodenným plánovaním?
Nerada plánujem. Každý kto ma pozná vie, že robím všetko na poslednú chvíľu. Napríklad fotografia, občas ma ľudia nechápu v tom pojme, že keď niekoho odfotím, nedokážem sa na neho pozerať na tých fotkách najbližšie dni. Ja ich musím nechať odstáť ako dobré víno. Až vtedy, keď zabudnem na ten pohľad z fotenia, viem čo mám s nimi urobiť. Keď chcete to najlepšie odo mňa, tak musím mať čas, ani obraz sa nedá namaľovať za jeden deň.

Aký je tvoj denný program?
Náročný. Pracovný týždeň je klasika, vstať, umyť deti, obliecť deti, odviezť deti. Vrátim sa domov, urobím si kávu, prečítam si maily, zistím čo mám urobiť a do tej pol štvrtej musím mať tieto veci hotové, lebo potom príde ten klasický rodinný život. Chcem tráviť čas s deťmi, a preto som si zakázala sedieť pri počítači, a keď večer musím, tak to robím až keď sú v posteli. Víkendy sa snažím oddychovať, ale niekedy to nejde.

Máš rituály, bez ktorých nevieš fungovať?
Káva, ranná káva, pol hodina sama pre seba. Každé ráno si púšťam pesničky, pár pesničiek, ktoré mi zdvihnú náladu. Bez hudby akoby som bola nekompletná.

Podľa čínskeho horoskopu máme pred sebou rok ohnivej opice. Čo od neho očakávaš?
Ja ho už cítim teraz a viem, že to bude úžasný rok. Pre mňa to bude rok vyriešení. Budú také ukončovacie the end a začne len to čisté pekné, ja to tak cítim.

Po rozhovore s Kata Sedlak som žiarila, viem to, prezradili mi to úsmevy ľudí na ulici :).

Vaša, tiež so štýlom, Katarína. 

Prečítajte si tiež
V náručí ministra propagandy