Niekde na facebooku som čítala (nejaká skupina, niekto z mojich priateľov dal palec hore, takže sa mi to zobrazilo na nástenke) príspevok od jednej ženy. Práve na ňom si môžeme výborne ilustrovať myšlienku z nadpisu. Nepamätám si presne všetko, ťažko by sa to dohľadávalo, tak to skúsim vlastnými slovami prerozprávať.

Žena vystupuje z autobusu a leje ako z krhly. Počasie ju asi prekvapilo, takže nemala pri sebe dáždnik, a tak rezkým krokom spolu s ďalšími cestujúcimi kráča po ceste. Počuje za sebou hlas, ktorý jej ponúka, aby sa schovali pod dáždnikom obaja, aby celá nezmokla. Otáča sa, vidí mladého muža, ktorý sa na ňu usmieva. V hlave sa jej premelie kolotoč myšlienok, pridá do kroku. Prichádza domov, celú situáciu si prehráva znova. Tak si sadá za počítač a napíše na sociálnu sieť tento krátky príbeh s tým, že mladíkovi veľmi pekne ďakuje (ak by sa to náhodou k nemu dostalo) a sama nevie, prečo ponuku nevyužila … A že vidno, že gentlemani predsa len asi nevymreli.

Vyzeralo to tak, že ak by vedela vrátiť čas, s radosťou by sa pod dáždnik skryla. Neurobila to, skôr to vyzeralo tak, že táto ponuka od mladého muža ju vystrašila.

Predsa len, cudzí muž, ktovie čo má za lubom …

A takto nejako nám môžu aj tí naši gentlemani vymierať. Skúsi to raz, dva razy, možno aj tretí, a keď to dopadne vždy takto všelijako, že žena sa vydá na útek a skôr sa pekného gesta zľakne, tak to už štvrtý raz skúšať nebude.

Niekedy možno gentlemanské správanie odmietame, lebo čo ak má postranné úmysly? Alebo preto, že sa nám to stane raz za uhorský rok a nás to tak prekvapí, že sa nezmôžeme ani na slovo. Či tak alebo onak, gentlemani sú dnes chránený a ohrozený druh a je ich ako šafranu. A možno si my, ženy, za to môžeme aj tak trošku samy.

 Lu

Prečítajte si tiež: Čo znamená byť džentlmenom