Problémy a výzvy vzťahu medzi matkou a dcérou sú záležitosťou, ktorá sa týka asi každej ženy, no otvorene sa o nich málo rozpráva. Tento fenomén sa nazýva tabu materského zranenia a práve mlčanie je príčinou skutočnosti, že často ostáva neliečené.
Materské zranenie a z neho prameniaca bolesť prechádza zo ženy na ženu naprieč generáciami. Keďže nevieme, ako sa s ním vyrovnávať, často používame mechanizmy, ktoré nefungujú. Medzi ne patria napríklad pocity menejcennosti, neochota dospieť zo strachu, že ako veľké už nebudeme milované, či pretrvávajúce pocity viny za to, že chceme pre seba viac, než v súčasnosti máme. Nie sme plne samy sebou, ostatné ženy vnímame ako konkurenciu, alebo sme príliš mužské, dominantné. Niekedy v extrémnych prípadoch prichádzajú na rad poruchy príjmu potravy, depresia alebo závislosť.
Odkiaľ toto zranenie pochádza?
Sme ženy, máme mamy, sami sme matkami. Určite ani jedna z nás by vedome svojej dcére neublížila a takisto by to neurobili ani naše mamy nám. Ak je matka presvedčená o vlastnej nedostatočnosti, častokrát už len z toho dôvodu, že je žena, dcéra často podvedome preberá jej model sebavnímania a pokračuje v ňom. Ak by tak neurobila a naplno by prejavila svoje schopnosti a potenciál, riskuje matkine odmietnutie. Žiadna dcéra si nemôže dovoliť riskovať stratu matkinej lásky a súhlasu, takže zvnútornenie týchto obmedzujúcich, nevedomých presvedčení je formou vernosti a emočného prežitia dcéry.
Toto sebaspochybňujúce presvedčenie do veľkej miery podporujú aj zaužívané stereotypy, ktoré nás nútia ísť proti sebe a „poslúchať“, pretože okolie nás núti vnímať správanie našich matiek voči nám ako obetujúce sa a my sme povinné matky nesklamať.
Pravdou je však, že žiadne dieťa svojho rodiča chrániť nedokáže. Žiadna dcéra nezachráni svoju matku.
Ak sa naše matky rozhodli trápiť nad našimi slobodnými rozhodnutiami, je to ich voľba. Nemáme moc prinútiť ich cítiť sa inak. Matky potrebujú za svoje pocity prevziať zodpovednosť sami. Nájsť v sebe silu netrápiť sa nad niečím, na čo nemajú dosah a prijať život nás, ich dospelých dcér taký, aký je.
Je dôležité o tom hovoriť. Materské zranenie nie je o našich mamách a o ich prístupe k nám. Je o nás. Je tu preto, aby nás povzbudilo ísť vlastnou cestou bez čakania na súhlas. Vyjadrujme svoje pocity pravdivo. Či už to naše mamy ocenia, alebo nie, máme právo žiť vlastné životy, s energiou a vitalitou vytvoriť to, čo si želáme. Bez hanby a bez viny, zato s vášňou, silou, radosťou, dôverou a láskou.
S láskou Nel
zdroj: https://womboflight.com
