Je ťažké povedať či existujú veci, ktoré menia život. Na prvý pohľad to tak možno vyzerá, že určitá udalosť, človek alebo možno dokonca vec vedia vyvolať zmenu.
Ale? Ale. Ku každej udalosti, ku každému človeku, ku každej “veci” nás doviedli a dovedú naše rozhodnutia. Väčšinou nie jedno, väčšinou je to celá séria rozhodnutí, ktoré vôbec nemusia nasledovať za sebou, vôbec nemusia spolu viditeľne súvisieť. Ich spoločný menovateľ, všetky tie desiatky roztrúsených bodov, sa stretnú v bode X. V bode, o ktorom vopred nemusíme mať ani tušenie. V bode, ktorý mení život.
Na základnej škole som nebola ničím výnimočná. Veľmi plaché dievča, ktoré keď nemuselo, radšej nič nerozprávalo. Samé jednotky na vysvedčeniach spôsobili, že učitelia si ma pamätali. Alebo možno skôr podľa blond vlasov, ktoré vyzerali akoby na nich bola večná trvalá. V ničom som nijak zvlášť nevynikala, nikde som netrčala. Vlastne áno – na konci základky – svojou výškou.
Chodila som osem rokov na výtvarnú do Ľudovej školy umenia a fascinovala ma hra na klavír. Nemyslím si, že by som vo výtvarnej bola obzvlášť dobrá. Áno, niečo sa na mňa nalepilo, niečo mi išlo lepšie, niektoré techniky horšie. Bavilo ma vyrábať všeličo, naproti tomu maľbu som až tak nemusela. Mala som rešpekt pred učiteľmi a bála sa byť iná a vyčnievať. Nemala som odvahu vyjsť z kruhu.
Ako mi napadlo, že by som mohla ísť na umeleckú školu si nepamätám. Umelecké školy boli v tých časoch tri na Slovensku a boli naozaj výberové. Mojim rodičom sa tento nápad aj pozdával aj nie. Na gymnázium som vtedy ako čistá jednotkárka mohla ísť bez prijímacích skúšok. Tzv. talentové skúšky ale boli pár mesiacov pred prijímacími skúškami na iné školy. To rozhodlo.
Dvojdňové kolo kreslenia, maľovania a modelovania som absolvovala v slušáckych šatách a bielom plášti, aby som sa nezašpinila. Ako vlastne väčšina uchádzačov. Vôňu školy, ktorú som potom štyri roky každé ráno cítila už pri otvorení vchodových dverí, a ktorá mi neskôr pripomínala toľko prežitého, si pamätám od prvého nádychu vo vestibule školy až dodnes. A vždy keď otvorím obrovské vchodové dvere a vojdem dnu, očakávam ju tam. Už len tá vôňa dokáže pripomenúť atmosféru a čaro tých štyroch rokov.
Keď po troch týždňoch poštou prišlo zo školy rozhodnutie o prijatí či neprijatí, dlho som tú obálku držala v rukách neotvorenú. Bol to zvláštny pocit. Vedela som, že držím v rukách svoju budúcnosť, len som ešte nevedela, ktorá to bude. Nevedela som, ktorým smerom sa môj život bude uberať a tá obálka tú informáciu obsahovala.
Dlho dlho potom som ju mala odloženú medzi inými dopismi, ktoré mi boli vzácne. Dokonca je tam možno dodnes…
Keď som ju otvorila, obsahovala jediný list papiera formátu A4, takmer celého popísaného strojovým písmom. Asi v strede textu bola medzera a v nej to osudové slovíčko. Zvýraznené medzerami medzi jednotlivými písmenami. P r i j í m a bolo to osudové slovo, ktoré určilo moje ďalšie smerovanie a zmenilo môj dovtedajší život.
Internát, ľudia, informácie, vzťahy, prvá láska, celoživotné priateľstvá. Samostatnosť, sloboda, voľnomyšlienkárstvo a výjdenie z kruhu. Moja skrytá zvedavosť a ukrytá vnímavosť dostali zatiaľ malé, ale predsa len krídla a mne sa otvorili obzory.
Netvrdím, že všetko bolo krásne a ľahké. Ale bol to svet, kam som patrila a cítila som sa v ňom doma. Úplne najťažšie bolo po štyroch spoločných rokoch sa rozlúčiť s ľuďmi, mestom, miestom, ale najmä s pocitom, že tie štyri roky sa už nikdy nevrátia.
Čakala ma zmena, ktorá bola nevyhnutná, jasne známa dopredu. Nikto nemôže byť a nie je na strednej večne. Ako študent. Akokoľvek dobre tam je. Nasledovala škola dospeláckeho života, prvá práca, noví ľudia, osamostatnenie sa, láska, deti, vlastná dielňa…
Už všetko ovplyvnené štyrmi rokmi na umeleckej škole.
Nič lepšie sa mi vtedy stať nemohlo, ako to, že ma prijali. Vlastne, ako to, že som sa rozhodla tam ísť. Skúsiť vyjsť zo svojho kruhu, prekročiť svoje hranice.
Vladena
