Celý život niečo hľadám. A niečo nachádzam.
Najčastejšie seba. Už keď som bola malá, strácala som sa v knihách. Vedela som sa tak zapozerať a začítať do knihy, že okolitý vonkajší svet úplne zmizol.
Stratila som sa snáď všade, kde sa dalo. V púšti, pralese, v prérii, v strede Zeme, na mori aj na všetkých kontinentoch. Strácala som sa aj pri tom, čo som robila alebo vyrábala. Lietala som hlavou v oblakoch a možno aj pár centimetrov nad zemou, pri vysávaní aj pri okopávaní zemiakov. A raz som sa stratila aj fyzicky- mojej babičke v pražskom metre. Stávalo sa, že vonkajšia realita bola pre mňa potom ťažko uchopiteľná. Bola som trošku “mimo”, trošku outsider, nevedela som sa úplne zapojiť do rozhovorov, bola som skôr pozorovateľ.
V tínedžerskom veku sa moje hľadanie samej seba len prehĺbilo. Strácala som sa vo svojich myšlienkach najmä po svojich osobných zlyhaniach. Teda, vtedy som bola presvedčená, že sú to zlyhania. Mávala som pocit, že som ihla v kope sena. Hľadať a nájsť ma bolo ťažké najmä pre mojich rodičov.
Potom začalo hľadanie lásky, aj keď veľmi rýchlo som zistila, že toto je artikel, ktorý čím viac po ňom človek prahne, tým intenzívnejšie sa mu vyhýba. Ten pán pravý a otec mojich detí prišiel pomaly, postupne, bez toho, aby bolo niečo v pláne. Bez toho, aby som ho hľadala, on si našiel mňa.
Keď prišlo naše prvé dieťatko, prestala som na nejaký čas sebestredne hľadať seba, ale nutne som potrebovala nájsť veľa trpezlivosti a svojej vlastnej ženskej sily, o ktorej som dovtedy ani netušila. Zato som ale našla bez hľadania ten najhlbší pocit lásky, akého je mama schopná.
Keď sa narodilo naše druhé dieťatko, s ním bez hľadania, prišla konečne aj moja ženskosť vo svojej plnej sile. Konečne som sa necítila ako stratené dievčatko vo svete dospelých.
Po deťoch, po určitom čase, prišiel znova čas na hľadanie seba. Hľadanie toho, čo bude moja ďalšia životná cesta, kadiaľ ísť a nestratiť sa, nezamotať sa vo svojich obavách. Hľadanie samej seba v práci, ktorá baví, napĺňa a dá sa z nej žiť. Ak ma pozoroval niekto tam zhora, buď sa na mne musel veľmi baviť, alebo som ho (ju?) musela veľmi rozčuľovať. Ja sama som mala pocit, že som stratená úplne.
Pomedzi to som ale nachádzala nehľadané. Priateľov, vedomosti, poznania, pocity a silu. Najmä pocit, že aj tak je všetko ako má byť a ja na svojej ceste robím len také úpravy, ako mi je dovolené.
Baví ma hľadať. Baví ma aj hľadať a nachádzať. Lebo nie všetko, čo nájdem, je očakávané. Nachádzam prekvapenia. Čím viac hľadám a skúšam, tým viac nachádzam. A učím sa. A to čo prichádza vie pohladiť, nakopnúť aj úplne uzemniť. Vďaka za to.
Vladena
