Kedysi dávno sa žena ponáhľala domov z práce na poli. Cestou sa zahľadela na cisársky palác a pomyslela si: “Aká škoda, že som sa nenarodila ako urodzená. Mala by som ľahší život.“ Žena pokračovala ďalej do mesta, kde bolo počuť rytmus bubnov a hlasných píšťal.

Stavitelia stavali nový dom uprostred námestia. Jeden z nich uvidel ženu so šatkou plnou kukurice a pomyslel si: „ Prečo som len nešiel farmárčiť, tak ako mi radil otec. Teraz by som mohol robiť ľahšiu prácu, celý deň zbierať kukuricu na poli a život by bol takto príjemnejší.“

V  tom istom čase cisár podišiel k veľkému oknu svojho paláca a pozeral sa na námestie. Videl staviteľov, ženy ponáhľajúce sa domov z práce na poli, deti a muzikantov a myslel na to, aké musí byť krásne môcť byť celý deň na čerstvom vzduchu, hýbať sa, či pre niekoho niečo pekné urobiť. A nemusieť pritom neustále myslieť na politiku a iné náročné záležitosti. Tichúčko, aby ho nikto z paláca nepočul, zašepkal: „Aký jednoduchý a ľahký život títo ľudia musia mať.“

 

Redakcia Ženy so štýlom