Kráčame si každý svojou životnou cestičkou

ovplyvňovaní toľkými ľuďmi, miestami, zážitkami.

Meníme sa? Či len vyvíjame? Tým správnym, alebo nesprávnym smerom.

Ale kto to môže posúdiť? A ktovie, či aj ten nesprávny smer nie je v konečnom dôsledku ten správny.

Mení sa doba, čas, menia sa peniaze, vlády,

že vraj aj počasie je už iné ako bývalo.

Meníme svoje názory, návyky, niekedy partnerov, prácu, obľúbené miesta.

Vraj život je zmena.

Rutina môže byť ubíjajúca. Ale zas opakovanie je vraj matka múdrosti.

Do niektorých zmien smieme zasiahnuť,

niektoré sami vyvoláme,

do iných sme nútení, do veľa z nich sa nám nechce.

Každý deň, v každú minútu, môže prísť zmena, po ktorej túžime aj taká,

ktorú by sme radšej možno oželeli.

Túžiac po zmene robíme veci inak, vychádzame zo zabehaných koľají,

prekračujeme svoj tieň.

A potom…

Sú veci, ktoré sa nemenia, miesta, ktoré zostávajú rovnaké,

ľudia, ktorí stále vyzerajú rovnako, aj rovnako hovoria o rovnakých veciach.

Tak ako niekedy.

Býva to zvláštne, nie vždy príjemné. Vrátiť sa akoby späť v čase.

Pripomínať si veci minulé, prežité a odžité.

Ale niekedy a niekde, je škáročka v našom živote,

keď je všetko skutočne rovnaké a nezmenené tak nádherné, ako to bolo niekedy.

Vzácne chvíle, miesta a najmä ľudia.

A stačí pár hodín na “tých” miestach, s “tými” ľuďmi

a všetky “tie” chvíle, čo boli,

sa zhmotnia a vzniká akýsi časový paradox,

keď už je všetko inak, ale zároveň rovnako,

keď sa vrátia pocity schované a schovávané niekde hlboko vnútri v nás,

ktoré si nosíme ako poklad

a dokážeme ich vytiahnuť len v tom vzácnom momente,

aby zostali neskôr naďalej ukryté hlboko v nás

a znovuobjavené, keď príde znova ich čas,

pretože

niektoré veci sa proste nemenia.

A ja som za to vďačná.