RÁNO

Tiež to tak máte? Každé ráno sa rozhodnem, že dnes bude úžasný deň. Škoda len, že nie vždy o tom vedia všetci ľudia a vesmír.

Tých pár minút, ktoré mám po zazvonení budíka, mi dovolí naštartovať myslenie. Uvedomiť si, aký je deň, ako to – podľa svetla – vyzerá vonku, zhruba si predstaviť, čo ma čaká, preskúmať svoju náladu. Ak ma budík nevytrhne zo sna, väčšinou viem, kde som (planéta Zem, izba, posteľ) a prebratie do stavu vedomého dlho netrvá.

Odhodlanie vstať z postele ovplyvňuje viac faktorov. Tma nie je na ranné vstávanie nič moc, ale už si zase začínam zvykať (na zimu). Príjemné mužské dotyky, ktoré nepotrebujú najmenší náznak, že po nich prahnem, sú vítané vždy. Pomôžu mi uvedomiť si svoje telo a dajú neklamný znak, že milovaný je nablízku. Samota ráno v posteli pre mňa znamená rýchlejšie vykročenie do reality všedného dňa. Príjemný štart do dňa vedia urobiť aj naše dve mačacie vrnítka, keď práve majú prítulný deň.

Odkukala som od nich mačacie pretiahnutie celého tela po spánku a pred vbehnutím do “sveta” nášho bytu. Tu príde okamžik, kedy si poviem, že dnes bude fajn deň. Hneď ako dokončím myšlienku, zvyčajne vbehne do spálne jeden potomok a dožaduje sa určitého kusu oblečenia, ktoré sám vo svojom teen veku nijako nevie nájsť, alebo urýchlenej prípravy raňajok. Už mi je jasné, že môj plán na úžasný bezkonfliktný deň sa začína komplikovať. Snažím sa o úsmev a rýchle pohyby s cieľom čo najrýchlejšie vyplniť všetky požiadavky a ešte stihnúť naplniť aj svoje potreby.

Ráno nebývam rozprávací typ, moja komunikácia je ráno väčšinou obmedzená na najnutnejšie vety, čo nevyhovuje každému. Ešte v pyžame a župane zapínam rádio, aby mi hudba rozprúdila krv a moje telo sa tak naplno preplo do programu DEŇ. Funguje to zaručene. Tanec a spev je najlepší životabudič (a to nielen ráno).

Snažím sa urobiť, čo treba, jedlo pre všetkých dvoj aj štvornohých obyvateľov našej domácnosti a navyše čo najrýchlejšie. Nič tak “nespríjemní” ráno ako hádka dvoch tínedžerov kvôli úplnej hlúposti. Kľud a narátanie do desať, skôr než sa ozvem, veľmi uľahčí celú situáciu rýchlo ukončiť. Aj keď ako správni súrodenci ma obidvaja podozrievajú, že držím stranu tomu druhému. Lietam po kuchyni nadzvukovou rýchlosťou (nadzvukovou rozumej, že každý zvuk, ktorý niekto alebo niečo vydá v mojom okolí, sa snažím zachytiť ešte skôr než ku mne dorazí do bezprostrednej blízkosti), aby som vyzerala, ako veľmi pripravená mama, ktorá stíha všetko v predstihu. Takže keď zaznie, “kde mám desiatu?”, rovno ju vkladám do ruky.

Žiadne obavy. Nie som každodenný ideál a mám aj svoje slabé dni. Možno je to aj päťdesiat na päťdesiat.
Vtedy viem, že si ráno môžem želať hocičo, deň nie je v mojej réžii. Ale aj tak si želám. Iba – bez očakávaní. Moje vedomie odovzdá moc vyšším silám a ja sa vlastne len prizerám, ako veci plynú bez môjho zásahu. Ja sa nechávam unášať prúdom dejov a zásahov ľudí, lebo viem, že by som aj tak len bojovala s veternými mlynmi. Neodporujem, nehundrem, nemením. Nastavím sa do polohy “takto to má byť” a idem.

…

Vladena