Mala som obdobie, keď som sa svojich najbližších pýtala, čo si predstavia pod slovom kvet. Niekto ružu, niekto orchideu. Ja tulipán. Potom som sa pýtala, čo pod slovom zelenina. Niektorí mrkvu, cuketu, ja rajčinu. Mohla by som sa pýtať donekonečna. Na zviera, krajinu, jedlo, domov… Zjavne jednoduché slová, bežne používané a každý z nás mal úplne iné predstavy, keď sa to slovo vyslovilo.
Potom som sa spýtala, že ak si pri takýchto slovách každý predstavujeme niečo iné, čo potom, keď sa spolu rozprávame a paleta našich slov je oveľa pestrejšia? Môže vôbec ten druhý oproti mne rozumieť tomu tak, ako to ja myslím? A keď sestre, mladšej o 14 rokov, vysvetľujem, prečo je niečo správne a niečo už nie, môže to vôbec pochopiť?
Aj keby sme sa všetci pozerali cez to isté okno, každý uvidíme niečo iné.
Pretože každý sme úplne iný, máme iné vlastnosti, schopnosti, úplne iný životný príbeh. Iné detstvo, iných rodičov, iné starosti a iné radosti. Iný hodnotový rebríček, každý zameriavame svoju pozornosť iným smerom. Každému sa nám páči niečo iné, každému nám chutí niečo iné a každý z nás to cítime úplne inak. V jednej a tej istej situácii jeden vidí peklo a druhý zas požehnanie. Niekto koniec sveta a iný nový začiatok.
Na jednej strane ma to veľmi fascinuje, na strane druhej občas aj mrazí, keď sa napríklad veľmi snažím a druhá strana to vidí úplne inak. A pravdu máme obaja. Každý tú svoju. A vtedy niekedy treba len pochopiť a prijať ten fakt, že hoci sme sa pozerali spolu cez to isté okno, každý sme skrátka videli niečo iné.
Lu
Prečítajte si tiež: Dve dôležité pravidlá v partnerskom vzťahu
