V minulosti letné dni napĺňalo množstvo prác pre zabezpečenie obživy na nadchádzajúcu zimu.
Kedysi sa veriaci obracali k Bohu s modlitbami. Prosili ho o zdravie pre seba a blízkych, ale aj o dobré počasie a dobrú úrodu. Boli od nej totiž závislí. Letá sa nepodobali na tie dnešné. Vypĺňala ich práca na poliach, lúkach či záhradách. Roľníci počas dlhodobých pozorovaní dokázali predpokladať, aké asi bude počasie. Najviac sa obávali prílišného dažďa, nebodaj ničivého krupobitia. Na prácach vôkol domu a hospodárstva sa podieľali všetci, vrátane detí.
Deti nemali typické prázdniny ako dnes. Neexistovala bezstarostnosť a zábava. Skôr naopak, často museli pomáhať rodičom. Naši predkovia vedeli, že to čo v lete nedopestujú, im bude v zime chýbať. Preto všetko čo dozrelo sa zužitkovalo a nič nevyšlo nazmar. V minulosti na oddych v lete nebolo veľa času. Odpočinkom sa stávali chvíle strávené v tieni košatých stromov, popri náročnej práci. Tu si zároveň vychutnávali letný obed.
Ľudia sa za dobré leto modlievali v kostoloch, ale aj na procesiách pri sviatkoch svätých. V júni, keď bola tráva na lúkach vysoká a plná lúčnych kvetov sa začínalo kosiť.
Za rána za rosy, najlepšie sa kosí.
Lúk bolo veľa, preto muži začínali kosiť skoro ráno, ešte pred brieždením. Okolo ôsmej hodiny už prichádzali ženy spolu s väčšími deťmi a priniesli teplú stravu. Navarili zväčša halušky, pirohy, údené rebierka, kapustu, fazuľu, krúpy, či husté prívarky. Ak sa kosilo blízko obcí, kosci sa vracali večer domov. Ale ak vo vzdialenejších častiach, odchádzalo sa pracovať aj na pár dní. Doma ostávali len starí a chorí ľudia, malé deti a ženy čo pre koscov varili stravu. Pokosená tráva sa následne sušila a seno ukladalo do zrubových senníkov. V zime ňou kŕmili dobytok.
Svätojánska noc, jánske ohne
S pribúdajúcimi dňami, keď bola príroda zelenšia a voňavejšia, sa mladí ľudia pracujúci zarovno svojich rodičov, tešili na blížiacu sa noc svätého Jána /24.júna/. Išlo o magickú noc plnú nádejí, ohňa a spevu. Obzvlášť sa na ňu tešili babky bylinkárky. Mládenci pripravovali a udržiavali jánske ohne nad dedinou, typické pre túto noc. Ohne sa pálili len počas suchého počasia, niekedy aj viac dní za sebou, pokiaľ nezačalo pršať. Úlohou ohňa bolo totiž privolať dážď.
Tak ako aj na jar, i v lete sa zbierali liečivé rastliny. A práve na Jána sa hovorilo, že majú magický účinok. Vraj ľudskou rečou rastliny oznamovali, aké choroby dokážu liečiť. V spojitosti so svätojánskou nocou je asi najznámejšie čarovné papradie, nazývané čertovo rebro, kvitnúce v túto noc. Tam kde kvitlo, mal byť ukrytý poklad. Odhalilo ho svetielko nad papradím.
Žatva, dožinkové slávnosti
Žatvou vrcholilo leto a práce na poliach. Našim predkom nepomáhali stroje tak ako dnes. Pomáhali si sami, svojimi rukami spoločne s celými rodinami. Niekedy sa na poliach zvykli nechávať posledné klasy zrelého obilia, aby sa tak zabezpečilo bohatstvo v nasledujúcom roku. Po ukončení žatvy nasledovali očakávané dožinkové slávnosti. Dievčatá uplietli tradičný dožinkový veniec z klasov, ktorý zaniesli gazdovi a popritom spievali:
,,Gazda náš, gazda náš, dajže nám oldomáš, dajže nám ho z lásky, zbierali sme klásky.“
,,Už sme sa nažali žitka zeleného, ešte sme nepili vínka červeného“.
A čo sa v lete varilo?
Inšpiráciu ponúkalo všetko naokolo. Záhradka plná zeleniny, ovocné stromy, či v lesoch rastúce huby a lesné plody. Zbierali ich ženy, deti, starí ľudia. Zrána ženy pripravovali hustejšie sýte zeleninové, či hubové polievky s haluškami, alebo husté prívarky s chlebom, či halušky s bryndzou, tvarohom a podobne. Mužom do polí sa ešte priložila slaninka, bryndza, syr a chlieb. Večer sa zas dojedala polievka z rána, alebo jedol chlieb s bryndzou, kúskom syra, zemiaky, ale aj čerstvé ovocie.
Mimo tradičného vidieka boli základom obeda vždy polievky. Nedeľné bývali z mäsa, v týždni zas z čerstvej zeleniny. V meštianskych domácnostiach sa robili aj studené ovocné, tzv. letné polievky. Po polievke nasledovalo hlavné jedlo.
V stredu a v piatok bezmäsité, v ostatných dňoch za obedom s mäsom pokračoval i múčnik.Obľúbené múčne jedlá plnili čerstvým ovocím. Z neho sa robili aj dezerty, krémy a piekli koláče. Čerstvé jablká a hrušky sa využívali aj inak. Zvykli sa ukladať na skrine do predných studených izieb, kde krásne šírili svoju vôňu.
Letá v mestách a na vidieku boli v minulosti rozdielne. Rozdielne sú aj dnes. Na dedinách sa ľudia stále venujú prácam v záhradách, ale často to už považujú za relax. Navyše tradičný vidiek ponúka aj ľuďom z mesta možnosť načerpania energie z pozitívnej prírody, čím sa samotný človek stáva pokojnejším a šťastnejším.
Mnohé skúsenosti našich predkov sa uplatňujú aj dnes. A je to krásne posolstvo, ktoré odovzdávame generáciám ďalej.
A na záver jeden recept z tradičných jedál:
Studená čerešňová polievka
250 g čerešní, 400 ml vody, 50 g cukru, kúsok škorice, 100 ml mlieka, 20 g maizeny, soľ
Postup: Čerešne umyjeme a odstopkujeme. Do vody dáme cukor a škoricu, v mlieku rozmiešame maizenu. Čerešne dáme variť do vriacej vody s cukrom a škoricou. K uvareným čerešniam prilejeme mlieko s maizenou, jemne premiešame a povaríme. Uvarené čerešne pretrieme do polievky, ktorú podľa chuti posolíme a necháme vychladnúť.
Vaša Iwka
