Dá sa pripraviť na odchod blízkeho človeka, ktorý je súčasťou vášho života? Dá sa pripraviť na odchod človeka, vďaka ktorému ste na tomto svete, s ktorým ste spojené navždy, a ktorého krv koluje vo vašich žilách?
Nemocnica je prostredie, ktoré je plné strachu, bolesti, smútku, nádejí. Tí, ktorí tam prichádzajú sú plní strachu a tento strach sa snažia pretaviť do nádeje, do nádeje, ktorá umiera posledná. Mnohým možno viera v nádej pomôže a z nemocnice odchádzajú šťastní, naplnení novou energiou, s novými sľubmi – ako zmenia svoje postoje, život, všetko. Mnohí, ale odchádzajú vystrašenejší ako prišli, lúčia sa s ľuďmi okolo seba a pripravujú sa na odchod. Mnohí tam ostávajú a už nikdy sa medzi nás nevrátia.
Keď sedíte pri nemocničnej posteli, na ktorej leží váš otec, infúzia mu steká do žily, oči sa vám zalievajú slzami, spomínate, vybavujú sa vám útržky z vášho spoločného života. Lekári vám prednesú svoju reč a vy napriek tomu veríte, že jedného dňa si svojho otca z nemocnice odveziete. Nádej umiera posledná. Plné spomienok nechcete uveriť, že prichádza ten čas, kedy sa život vášho otca chýli ku koncu. Nechcete uveriť tomu, že sa stávate súčasťou jedinej spravodlivosti na svete. Keď sa táto spravodlivosť udeje, už ho nebudete nikdy vidieť, nebudete počuť jeho hlas, už sa nebudete smiať jeho vtipom. Kedysi to bol silný muž, ktorý nosil na rukách vašu matku tak, akoby bola pierko a dnes leží bezmocne na nemocničnej posteli.
Ako roky pribúdajú a vy pozorujete ako vaši rodičia starnú, viete, že príde deň, keď sa pominú. Je to akási príprava na to, čo príde. Neviete dňa a ani hodiny. Pri každom uvedomení si toho, prehodnocujete i svoj vlastný život.
A jedného dňa sedíte pri lôžku svojho otca, slzy vám stekajú po tvári, držíte jeho ruku vo svojej, a viete, že nie ste pripravené na jeho odchod. V hĺbke svojho srdca viete, že nikdy nebudete.
Ste jeho časťou, časťou, ktorá tu zostane, ste silný otlačok toho, že tu bol.
Vaša, tiež so štýlom, Katarína