Stretla som ju náhodne, po rokoch. Kamarátku z detstva. Vždy bývala vysmiata, ľahkovážne a hlavne naplno sa púšťala aj do vecí, ktoré na prvý pohľad zaváňali rizikom. Akoby nepoznala slová ako neviem, nedá sa… Striedala zamestnania a priateľstvá ako na bežiacom páse, pretože ona sa meniť a vyvíjať nechcela.

Črty jej tváre mi boli známe, no jej očami akoby sa na mňa pozeral niekto iný. Sadli sme si do tichého kúta v kaviarni a ona začala rozprávať…

Dvakrát v živote sa mi udiali nechcené zmeny, podobné zemetraseniu. Prvý raz to bolo, keď som mala 30 rokov, v práci a vlastne celkovo toho bolo na mňa moc a úplne som sa zrútila, zo dňa na deň som netušila kto som, ani kde som. Zrušilo mi to moje myšlienkové vzorce, dokonca až natoľko, že som nebola schopná porozumieť ani bežnému rozhovoru.

Tou druhou zmenou bolo, keď mi pred pár rokmi diagnostikovali chronický únavový syndróm, neliečiteľné ochorenie, ktoré je so mnou doteraz.

Boli to zmeny najhoršieho druhu – nechcené, nevítané, a na prvý pohľad neprijateľné.

V živote máme svoje vlastné krízy, chvíle, keď nás život ponorí hlboko do žumpy a zoberie nám veslá. Chvíle, ktoré zničia všetko, čo máme, na čom sme celý život pracovali. Jasné, nebol by to život, keby nám občas takýto darček nepriniesol. Obávam sa, že sa tomu nedá vyhnúť.

Tak čo môžeme robiť, keď nám život takýmto spôsobom pošle nevítaného a ničivého návštevníka? Ak ste čo len trochu ako ja, váš prvý impulz bude zavrieť dvere, zhasnúť svetlá, zaliezť hlboko pod posteľ, zatvoriť oči, zapchať si uši a klamať samú seba.

Robiť všetko preto, aby sa nechcená zmena nediala a veci ostali rovnaké.

Keď som sa zrútila, dávala som sa po kúskoch dohromady viac než 18 mesiacov. Potom som začala hľadať prácu v tom istom odvetví, z ktorého ma prepustili, aby sa môj život vrátil čo najrýchlejšie do koľají, ktoré som poznala.

Keď mi diagnostikovali únavový syndróm, moje prvé myšlienky boli vytĺcť to zo seba a zbaviť sa toho, správať sa normálne, aby som sa nemusela vzdať svojho životného štýlu.

Každý takýto pokus o „normálnosť“ ma dostával dole viac, než som kedykoľvek predtým bola. Je to ako keď prídete o základy, o všetko, ste na kolenách a máte myšlienky typu:      „Schválne, život, akú silnú ma potrebuješ mať?“  

Byť silná je dobrá, vhodná a niekedy nevyhnutná vec. Osobnostná sila nám pomáha vytvoriť cestu, ktorou budeme kráčať v ťažších časoch… a pomáha nám ostať ukotvené v tom, na čom záleží.

No niekedy sú v živote okamihy, kedy tú istú silu použijeme ako mechanizmus odporu, spôsob, akým sa vyhneme zmenám, aby sme ukázali, kto je tu šéf a bojovali za to, čo je už dávno stratené.

Niekedy je vaša sila to jediné, čo vám ostalo.

Po mojom zrútení som si uvedomila, že práve skutočnosť, že som sa zamestnávala vytváraním životného štýlu, ktorý pre mňa samú nič neznamenal, bolo jeho hlavnou príčinou, ale dlho som sa pred týmto poznaním schovávala a z celej sily som sa snažila otvárať dvere, ktoré mali ostať zatvorené.

Keď som začala bojovať s nevyliečiteľnou chorobou, vedela som, že to je na dlhé roky, desaťročia, dokonca na celý zvyšok môjho života, no moja sila a namyslenosť ma znova a znova nútili zameriavať sa na tento nezmyselný boj.

Nechcela som sa tej zmene poddať, znamenalo by to pre mňa prehru.

No potom som si to uvedomila.

Hlbšie, než kedykoľvek predtým.

Nazrela som za svoju silu a našla som tam niečo prekvapujúce. Pokoj.

Keď ste uprostred búrky, je ťažké vidieť, čo sa deje, niekedy jediné, čo vnímate je, že je to hlasné, chaotické, bolestivé a občas zložité. Jediné, čo dokážete, je zbierať sily a vydržať, kým búrka neprejde.

No aj v tej najdivokejšiej búrke je možné nájsť jej tichý stred. A to je miesto, kde môžete dýchať.

Moje zrútenie ma priviedlo na cestu koučingu a písania, k veciam, kde sa cítim byť doma. Moja choroba ma prinútila čeliť zisteniu, že som bola na svoj úkor vždy poruke ostatným ľuďom, rovnako ako mojej potrebe opätovanej lásky.

Zmeny, ktoré som odmietala, boli tými, ktoré som najviac potrebovala.

Som za tieto skúsenosti nesmierne vďačná, bolo to práve moje ochorenie, ktoré ma začalo učiť, ako žiť.

Ako to máte vy?

Ste viac zamerané na to, ako „byť silná“ a odolávať zmenám, než na hľadanie pokoja, ktoré so sebou zmeny prinášajú? Čo by sa malo stať, aby ste konečne prestali bojovať a začali prijímať?  

 

Prečítajte si tiež: Už nežijem pod ťarchou sľubov

 

zdroj: www.thechangeblog.com