Nepoznám človeka, ktorý by mal krásny, ideálny a bezproblémový život od začiatku až do konca, alebo aspoň do súčasného veku. Každý sa pasuje s menšími či väčšími skúškami v istom období.

Naša životná priamka, či vlastne skôr polpriamka, viac pripomína sínusoidu než hladkú rovnú čiaru bez zádrheľov. Väčšinou na nej spätne aj dokážeme vyznačiť významné body, udalosti, ktoré nám zasiahli do života a ovplyvnili (alebo aj nie) náš ďalší život.
Som človek, ktorý verí (slovami Roberta Fulghuma), že “fantazie je silnější než vědění. Že mýty mají větší moc než historie. Že sny jsou mocnější než skutečnost. Že naděje vždy zvítězí nad zkušeností. Že smích je jediným lékem na zármutek. A věřím, že láska je silnější než smrt.”

Tiež mám svoju sínusoidu, a keby ste mi pripomenuli tento citát v jej najspodnejšom bode, asi by som vás poslala do … niekam. Ale v zásade sa snažím vidieť vždy tú lepšiu stránku veci, alebo pozerám cez ružové okuliare. A vraj priveľa premýšľam. Zlé zážitky zo mňa pomerne rýchlo vyprchajú, hnev na nejakého človeka mi vydrží s mojou zaťatosťou tak tri dni… Potom zo mňa vyprchá. Prevažne si pamätám to dobré, čo bolo a čo bolo nepríjemné, tak nejak prirodzene vytesňujem. Zážitky aj ľudí. Nezvyknem plakať nad rozliatym mliekom, snažím sa nájsť riešenie, iné, nekonvenčné, zábavné alebo aspoň funkčné. Keď večer nevidím východisko zo situácie, viem, že je lepšie ísť sa na to vyspať.

Ale sú veci – udalosti, dni, situácie, ktoré zanechali tie pomyselné bodíky na mojej sínusoide a nie sú ružové. Vyvstanú mi v mysli len občas a niektoré sú aj boľavé. Zanechali nejakú čmuhu v mojej pamäti a hoci sa ich snažím zbaviť, sú – zatiaľ – nevymazateľné. Pripomínajú mi, že to dobré čo mám, je vybudované nie vždy na ľahkom, príjemnom a vyrovnanom živote. Vždy, keď sa mi zdá, že je život ťažký, že to nie je bohviečo, že veci nejdú ako by som chcela a jeden problém vytvára ďalší, vždy vtedy príde niečo alebo niekto. Aby mi ukázali, že moje problémy vlastne ani nie sú problémy, že moja ťažoba nie je taká ťažká aby sa nedala uniesť. V tomto momente, ktorý býva neprehliadnuteľný dokáže niečo vo mne naštartovať a čierne sa stáva sivým a sivé dokážem prekryť všetkými farbami. Alebo skôr skombinovať…
To zlé a horšie, ktoré sa mi vošlo do života, vyvažuje vždy to dobré a lepšie. Aj keď je pre mňa nie vždy a hneď viditeľné.

Keby mi niekedy nebolo zle a ťažko, akoby som potom vedela, že mi je dobre a ľahko?
A kde som na svojej sínusoide teraz? Ťažko povedať, to mi život ukáže vždy až s odstupom času. Práve v tom tkvie jeho tajomstvo.

 

Vladena