Jedným z hlavných faktorov, ktorý oddeľuje naozaj dobré vzťahy od tých priemerných, je hĺbka emočnej intimity. Samozrejme sú aj iné, ktoré zavážia, no autenticita, zraniteľnosť a hlboké emocionálne spojenie sú najdôležitejšie. Chce to odvahu, zvedavosť a motiváciu, skúšať sa opätovne ponoriť do svojho srdca a mysle. Tento proces si vyžaduje nielen túžbu byť vedomí a ostať v kontakte s našimi emóciami a vnímaním, ale aj ochotu odhaliť a zdieľať to, čo prežívame s tými, ktorým veríme, prijať a ctiť svoju vnútornú pravdu bez súdu.

Vzhľadom na skutočnosť, že väčšina z nás má tendenciu byť trochu kritická voči iným a aj voči sebe samým, stojí to za zváženie. V konečnom dôsledku sa takto môžeme stať tolerantnejšími a viac akceptujúcimi ľuďmi. Spojenie so sebou na úrovni pocitov nie je pre mnohých z nás jednoduché, no jazyk emócií sa vieme naučiť a tak sa stať zručnými v rozpoznávaní pocitov, keď sa objavia. Tento proces nielen vytvára dôveru, hĺbku a pravdivosť našich vzťahov, ale zároveň nám umožňuje vytvoriť pocit úplnosti vnútri seba samých.

Keď sa namiesto toho rozhodneme popierať alebo potláčať pocity, naše vzťahy a náš život sa vo všeobecnosti začínajú zdať suché, ploché a povrchné. Toto je cena, ktorú zaplatíme, keď sme viac odhodlaní vyhnúť sa rozruchom, než by sme žili a komunikovali autenticky a bezúhonne. Ovládanie našich pocitov je formou seba-manipulácie, ktorú vykonávame v snahe kontrolovať reakcie ostatných na nás v nádeji, že získame ich súhlas, alebo minimalizujeme ich šance na to, aby sa cítili zranení, naštvaní alebo aby boli s nami nespokojní.

Páry, ktoré zdieľajú najväčší stupeň intimity a naplnenia, nie sú tými, ktoré zažívajú najmenej konfliktov alebo najmenej rozhorčenia. Sú to skôr tí, ktorí sú ochotní byť k sebe navzájom citliví a úprimní. Rozvinuli zručnosti dobrej komunikácie a naučili sa, ako úctivo zaobchádzať s rozdielmi, ktoré nevyhnutne vznikajú aj v najlepších vzťahoch. Sú, ako by povedal Daniel Goleman, emocionálne inteligentní.

Neexistuje žiadny spôsob, ako by sme spolu mohli prežiť v náklonnosti, empatii, nehe, sexuálnom vzrušení, pokoji, radosti a láske bez toho, aby sme boli otvorení nášmu hnevu, strachu, žiarlivosti, vine, rozpakom, frustrácii, žiaľu a dokonca nenávisti. Ak chceme život, v ktorom sa nám bude dariť, musíme byť ochotní prijať aj katastrofu. Ako vidíme, skutočná katastrofa končí až s naším životom. Aby sme si uvedomili, že tým, že si ju zahráme bezpečne a snažíme sa neriskovať, berieme na seba to najväčšie riziko zo všetkých a strácame najcennejšiu vec: život bohatý na zmysel, pocity a radosť.

Žiť neautentický život tiež popiera možnosť, že sa budeme cítiť skutočne milovaní za to, kto sme, a preto sa nevyhnutne ocitneme v neľútostnom hľadaní lásky. Ako môžem veriť, že ma niekto naozaj miluje, keď im neukážem, kto som naozaj? Deje sa to len tak, že sa obaja plne odhalia, a vtedy sa môže vymieňať najhlbšia, najčistejšia a najživšia láska.

Liekom na to, na to, aby sme sa vrátili k úplnosti, je najprv byť v kontakte s tým, čo cítime, a potom vyjadriť skôr než potláčať, spájať skôr než chrániť a skôr odhaľovať, než skrývať. Je to o každom z nás: rany a citlivé oblasti, pocity neadekvátnosti, naše chyby a veľkolepé neúspechy, vina, hanba a strachy a na druhej strane naše tragédie a triumfy, rovnako ako naše najväčšie sny, naše úspechy, nádeje, naše jedinečné a mimoriadne dary.

Radosť zo spojenia, uspokojenia a naplnenosti je nemerateľná. Cena, ktorú platíme tým, že sa v procese učenia sa úprimnosti občas cítime ako slon v porceláne, je oproti nej malá. Ak sa raz na túto cestu vydáme, už sa k priemernému životu nevrátime. Nie preto, že by sme nemohli. Iba nebudeme chcieť žiť viac bez výhod, ktoré prináša úprimnosť a autenticita.

Nel

 

Zdroj: www.psychologytoday.com