Pamätám si na potulky po lese s otcom, ktorý mi ukazoval ako každý kúsok prírody má svoje miesto a svoje poslanie. Pozorovali sme snažiace sa mravce, ladnosť a citlivosť lane, vytrvalosť ďatla, šíriace sa podhubia, premeny kríkov a stromov.

Pamätám si na jeho slová ako hovoril, že tu je cítiť dobro a je ho aj vidieť. Vtedy som si ešte neuvedomovala, čo sa mi snažil naznačiť. Ako empaticky a jemne ma pripravoval na to, že existuje aj zlo. Vtedy som si ešte neuvedomovala, že zlo môžu tvoriť len ľudia svojím konaním, a to hlavne sami proti sebe. Konaním, ktoré nie je zasadené ani na správnom mieste, ani nemá svoje správne poslanie.

Pri mojich rozhodovaniach ma väčšinou ovplyvňujú moje ženské emócie. Niekedy si ale spomeniem na túto jasnú logiku dobra a zla. Robím teraz to, čo robím zo správneho miesta a je to naozaj moje poslanie? Veľmi mi pomáha, ak sa môžem oprieť o toto dedičstvo od môjho otca.

Často sa pozastavím nad tým, prečo mravec alebo laň dostali tú silu vedieť, čo presne majú robiť a kde to majú robiť. Zároveň ma zaráža kedy vlastne bola táto sila človeku odobratá? Prečo keď sme ešte deti, vieme presne čo máme robiť, a potom to zrazu stratíme a venujeme veľké úsilie tomu, aby sme to pochopili a nasledovali naozaj to svoje.

Dnes aktuálne ma to zaráža ešte viac, lebo vidím ako si profesionáli v našich sociálnych službách a ďalších službách štátu nerobia svoju prácu. Aktuálne tiež vidím ako predseda parlamentu ide otcovsky chrániť dieťa svojej kolegyne z vedenia.

Čo by sa stalo keby sme si každý robili tú naozaj svoju prácu, na ktorú sme boli povolaní? Čo by sa stalo keby sme každý pred nejakým rozhodnutím popremýšľali, či sme naozaj na tom správnom mieste a robíme naozaj tú našu správnu vec, ktorá je v tomto živote naším poslaním?