Konfrontujeme predsudky

Ozvať sa či ostať potichu? Čo urobiť, keď vnímame v našom bežnom živote predsudky?

Stáva sa, že niektorý z našich priateľov občas použije útočné slová, či kolega nenápadne  skonštatuje, že niektorí ľudia sú lepší ako iní, či náš príbuzný vyjadrí obavu z človeka len preto, že tento má o odtieň tmavšiu pleť než my. Pre väčšinu z nás sú predsudky iných ľudí nepríjemné, pretože narúšajú naše podstatné presvedčenia – zatiaľ čo my sami sa snažíme vychádzať s ľuďmi férovým spôsobom, bez predsudkov a rovnocenne, vie nás nahnevať a sklamať, ak naši blízki porušujú tento obyčajný ľudský kódex správania.

No čo vieme skutočne urobiť, keď sa s predsudkom stretneme zoči voči?

Iste, vnútri v nás to vrie a prevraciame očami, no navonok sa často správame, akoby sa nič nedialo. Nechceme predsa narušiť „pokojnú“ atmosféru…

Napríklad sa stáva, že niekto v našej blízkosti povie: „Nie som rasista, ale …“ ( za slovko rasista si môžeme pokojne doplniť niečo iné). My si pomyslíme, že nemá pravdu. Doma to s patričným emočným doprovodom okomentujeme, no v tej chvíli nepovieme nič. Jednoducho preto, že máme obavu, aby sa to nakoniec neotočilo proti nám.

A možno sme len unavení z ustavičného pripomínania, že slová skutočne vedia zraniť. Vedia ľuďom navodiť pocit, že niekam nepatria, sú nerešpektovateľní či neviditeľní. A tak namiesto toho, aby sme sa na ich obranu ozvali, ostávame ticho.

Čo sa môže stať, ak ticho nezostaneme?

Môžeme predísť tomu, aby predsudky dostali príležitosť nabudúce.  Priama konfrontácia je výborný spôsob, ako zastaviť ľudí, aby sa v budúcnosti nesprávali diskriminačne. Napríklad v niekoľkých štúdiách Alex Czopp a jeho kolegovia (2006) požiadali účastníkov, aby vypracovali úlohu, ktorá by mohla stereotypné odpovede ohľadne Afroameričanov. Keď účastníci takúto stereotypnú odpoveď použili, výskumníci ich s tým priamo konfrontovali. V porovnaní s tými, ktorí takto konfrontovaní neboli, títo vykazovali v budúcnosti oveľa menšiu tendenciu odpovedať stereotypne a s predsudkami.

Cítime sa potom lepšie. Konfrontácia zvyšuje pocit našej psychickej pohody, jednoducho preto, že sme dokázali byť dostatočne odvážni a postavili sme sa predsudku tvárou v tvár. Ak dokážeme predsudky konfrontovať, máme tendenciu sa menej hnevať a menej ľutovať (Hyers, 2007). Namiesto uvažovania nad tým, čo mohli urobiť, tí, ktorí dokážu konfrontovať, zažívajú väčší pocit blízkosti s ostatnými ľuďmi.

Stávame sa lepšími ľuďmi. Nejde iba o to, že sa po priamom nesúhlase s predsudkom cítime lepšie. Ľudia, ktorí konfrontovať nedokážu, sa často sami stávajú terčom predsudkov ostatných. (Rasinski, Geers, & Czopp, 2013). Keď sa ľudia správajú spôsobom, ktorý nesúhlasí s ich vnútorným presvedčením, pociťujú tzv. kognitívnu disonanciu – nepohodlný pocit, ktorý sa dostaví vtedy, keď reagujeme nekriticky. Vtedy to viac zasahuje naše presvedčenie o sebe a často naše presvedčenia pod týmto tlakom meníme. V budúcnosti preto môžeme byť oveľa menej schopní sa predsudkom postaviť.

Je to ľahšie, než si myslíme.  Hoci nám pravdepodobne v súvislosti s konfrontáciou príde na myseľ konflikt, nesúhlas či vzdor, napokon to môže viesť k tomu, že ukážeme ostatným, že nesúhlasiť možno aj priateľským spôsobom. Napríklad môžeme situáciu odľahčiť  humornou poznámkou v štýle „ neverím, že si práve toto chcel povedať“. Takáto konfrontácia býva dokonca účinnejšia než tie s nepriateľským podtónom. (Czopp et al., 2006).

Opakovanie je matkou múdrosti.  Rovnako ako ostatné zručnosti, aj umenie konfrontácie sa dá naučiť a používať. Napríklad deti navštevujúce základnú školu, ktoré trénovali konfrontáciu predsudkov u spolužiakov, dokázali túto zručnosť efektívne použiť nielen počas nácviku, ale aj po uplynutí 6 mesiacov od jeho ukončenia. (Lamb, Bigler, Liben, & Green, 2009).

Konfrontácia nie je jednoduchá vec. A rovnako nie je ľahké byť konfrontovaný. Avšak ak chceme zastaviť vplyv predsudkov na náš každodenný život, je potrebné sa ju naučiť a používať.

Nel

 

Zdroj: www.psychologytoday.com

Facebook komentár
Nel Valentová

Nel Valentová

Mám rada spájanie protikladov, v každom nedorozumení vnímam zároveň príležitosť k rastu a pochopeniu.