Ku každému dôležitému mužovi v mojom živote mám špecifický vzťah. Čo je asi úplne normálne. Ale k jednému z nich je ten vzťah ešte o niečo bližší, zároveň ďaleký vekovým rozdielom, úplne intímny a zároveň vzdialený, a o to krajší a zároveň ťažší.

Pretože niekedy je to akoby som videla sama seba vo svojom detskom období.
Poznám ho od počatia. Už prvým tehotenským testom nás testoval on. Vtedy som samozrejme vôbec netušila, že je to “on”. A vôbec niekto. Pretože ten prvý tehotenský test bol negatívny. Akoby ten malilinkatý človiečik chcel vedieť, ako zareagujeme. A my obaja, rodičia už jedného štvorročného dievčatka, sme len tak trošku zosmutneli. Že škoda… Nešli sme podľa žiadneho plánu, kedy treba mať ďalšie dieťatko, len sme vedeli, že nebudeme len traja.

Lenže ja, ktorá som podľa testu nebola tehotná, som začala mať chuť na jedlá a kombinácie dovtedy pre mňa nezvyklé. A jedla som ich s takým apetítom, až sa na mňa môj muž začal pozerať s podozrievavým, ale usmiatym pohľadom. Druhý tehotenský test po asi mesiaci už bol pozitívny.

Keď asi vo štvrtom mesiaci tehotenstva prišlo uvedomenie, že vlastne by to malé, čo mi spôsobilo nevídaný apetít, mohol byť aj chlapec, zostala som, ani sama neviem prečo, v miernom šoku.
Už vtedy sa mi vtlačil do myšlienok :).
V období, keď sa vraj o drobcoch v brušku rozhoduje, či z nich bude športovec alebo filozof, mi bolo odporučené, aby som veľa oddychovala. Mala som veľa energie, ale aby som poslúchla, knižky boli tým, čo ma držalo doma a v kľude. Prečítala som celú, vtedy dostupnú sériu o Harry Potterovi, ktorú som dovtedy odmietala.

Keď sa narodil, akurát začínala prvá séria Superstar a on často zaspával pri pesničkách a jej znelkách.
Od narodenia má pohľad, ktorým akoby videl až do najhlbšieho vnútra. Prekvapil ním hneď po narodení a aj primárku neonatológie.
Už od prvých sekúnd na svete mal oči otvorené a skúmajúce.
Keď v roku a pol predvádzal svoje tanečné kreácie, ani to, že mával zasnený pohľad pri jedle, nenaznačilo, že to filozofstvo v ňom predsa len je. Dostala som to naservírované priamo, keď sa ma v desiatich spýtal, kto je to filozof. Po mojom osvetlení jeho reakcia znela – to som presne ja 🙂
Dnes má dvanásť. Tvrdé náznaky puberty máme doma na každodennom programe. Keď si ale predstavím, aký vedel byť tvrdohlavý už v škôlke a nedalo sa ním nijako pohnúť, keď sa zaťal, tak si hovorím, že toto by som mohla zvládnuť.

Máme k sebe tak blízko, že vieme, ako sa ten druhý cíti. Sme na rovnakej vlne, vieme byť k sebe boľavo zlí, ale aj dať si najavo najväčšiu lásku, akej sme schopní.
Baví nás spolu tancovať a smiať sa jeden na druhom, vieme spolu mlčať aj filozofovať.
Už dávno ma prestal držať za ruku, keď sme spolu vonku, ale stále ma objíme aj pred kamarátmi, keď sa lúčime. Už mi rozpráva o kamarátkach, ale stále vie za mnou prísť a povedať mi, že ma ľúbi.
Keď sa pohádame, nikdy nie na dlho a ospravedlnenie je vždy obojstranné.
Viem, že prichádza do veku, kedy rodičia prestávajú byť až takí dôležití a nastupujú prvé lásky, blízke priateľstvá aj kopance.
Tak dúfam, že má dobrý základ a aj keď chápem, že príde niekto, kto bude v jeho živote oveľa dôležitejší než my, vždy bude náš Ňuf, Frň, Bobo aj Pišťadlo… (už nemá rád mená, ktoré dostával ako malý). A nielen preto, že má úsmev ako jeho ocko a hlboký pohľad ako ja.

Vladena

 

Prečítajte si tiež: Láska na prvý pohľad…