Platonickú lásku pozná asi každá z nás. Odvážne sny mladosti, kedy sme snívali o našich detských idoloch, kým oni o tom, že vôbec sme nemali ani tušenia. Spolužiak zo zadnej lavice, či na strednej škole vysoký tmavý basketbalista s uhraničivými očami, ten z posledného ročníka. Sníva sa krásne, kým sa nestretneme. Jeden sen môže nahradiť iný a jeho odchod nebolí.

No jedného dňa to príde. Pohľady sa stretnú, potom už nielen pohľady a ono to zaiskrí. Zaiskrí… a zhasne. Jeden z nás povie vetu, ktorú ten druhý radšej nechce počuť. Ostaňme len priateľmi.

Dá sa to vôbec? Je možné ostať priateľmi, keď jeden z dvoch cíti niečo viac?

A ako to máme urobiť?

V takejto situácii je dobré dopriať si čas. Čas na smútok, čas na precítenie straty niečoho, čo ešte ani nemalo možnosť vzniknúť, a predsa to už chýba. Je to nelogické, ale pocity nikdy logickými neboli. Možno to vnímame ako zradu, sklamanie, možno sa na neho hneváme a hneď na to sa hneváme samy na seba, pretože on vlastne nič nesľuboval…   Nechajme rozum na chvíľu tak. Pocity majú krásnu vlastnosť, sú dočasné. Odplynú vtedy, ak im nebudeme upierať právo na existenciu a dovolíme si ich iba cítiť.

Pozornosť venovanú človeku, ktorý o ňu nestál, skúsme venovať sebe. Múdre knihy píšu, že vlastnosti, ktoré obdivujeme u druhých, máme sami v sebe, len sú netušené a neobjavené. Môžme ich začať postupne objavovať a bude to krásna cesta, na ktorej vyrastieme a zosilnieme.

Na priateľstvo s človekom, ktorého ľúbime, máme čas. Máme presne toľko času, koľko potrebujeme. Nedá sa povedať, koľko to bude trvať, ale keď to príde, budeme to vedieť.

Áno, raz aj my budeme vedieť ostať „len“ priateľmi.

 

S láskou Nel