Mám dve vlastnosti, ktoré mi trochu sťažujú život.
Jedna z nich je nerozhodnosť. Príliš často váham. Určite je to dané mojím astrologickým znamením, v ktorom som sa narodila. Našťastie, väčšinou sa prejavuje v tých nedôležitejších častiach života.

Akoby moje ja vedelo, kedy si to môže dovoliť. Vo veciach, ktoré sú skutočne dôležité, v krízových situáciach, môj motor po krátkom štrajkovaní našťastie vie zopnúť a ísť naplno. Ťažko sa mi rozhoduje, najmä keď mám dať prednosť niečomu pred niečím iným. A to teraz nehovorím o farbe topánok. Mávam dilemu, keď mám dať prednosť aktivitám, ktoré ma bavia, pred aktivitami s rodinou, s deťmi. Nikdy neviem, kde je tá hranica, kedy mám a môžem odísť z domu bez uvarenia večere, bez toho, aby bolo upratané, aby bola plná chladnička. Priznávam, nie som gazdinka, ktorá má doma tip-top poriadok. Moja umelecká duša k tomu nemá blízko, moja duša vetešníka má rada veci a vecičky, ktoré zútulňujú domov. Nákupy potravín ma bavia z času na čas, vláčiť ťažké tašky každý deň, to nemusím. Ale všetci chcú jesť :).
Tak bojujem s tým, čoho sa vzdať, čomu a komu dať prednosť, kde je hranica starostlivosti a venovania času len rodine.

Druhou vlastnosťou, ktorá mi vie zamotať každodennú činnosť, je moje snílkovstvo. Odkedy sa pamätám, chodím s hlavou v oblakoch. Robím jednu vec, popritom rozmýšľam intenzívne nad vecou druhou a aspoň trochu nad vecou treťou. A motám sa.

Samozrejme mi všetko trvá trikrát dlhšie, než ako keby som svoj fokus zamerala len jedným smerom. Horí sa tomu tiež rozptýlená pozornosť.
Isteže, hlava v oblakoch má aj svoje nesporné výhody – vidím veci inak – z iného uhla, často objavujem veci nové, všímam si a vidím to, čo iní nie. Ale niekedy je to naozaj zaťažujúce, keď varím a idem do chladničky trikrát pre tú istú vec, alebo trikrát zabudnem, po čo som do nej vlastne išla.

Ani v jednom prípade nepomáha zlosť na seba, nepomáha smútok z toho, že mi niečo nejde, nepomáha uzatvorenie sa pred svetom.
Jediná vec, ktorá ma vie sprítomniť, dať mi plné sústredenie na danú situáciu, dať mi vedomie sa rozhodnúť veľmi jasne a jednoducho, je pokora.

Stav, kedy si uvedomím súčasne dôležitosť svoju paralelne s dôležitosťou všetkých blízkych okolo. A viem, že dôležití sme všetci. Stav, kedy prítomnosť zvíťazí nad všetkými ostatnými javmi, obalí ma svojou neviditeľnou aurou a ja viem, čo je najdôležitejšie, viem, kde som, kto som, prečo som a čo práve treba urobiť. Pokora je výhra, ktorá nemá víťaza. Má ale jedinečnú moc urobiť nás lepšími.

 

Vladena