Či už to boli králi alebo sedliaci, merali cestu do Apolónovho chrámu v Delfách, aby sa od Pýtie dozvedeli, aký bude ich osud.
V tomto čase (8. – 4. storočie pred Kr.) sa aj vojny odohrávali podľa veštieb.
Žiadna bitka sa neodohrala skôr, kým nebolo vyrieknuté proroctvo.
Spočiatku sa veštilo len raz ročne, no malo to taký úspech, že sa neskôr veštilo každý mesiac.
Záujemcovia museli častokrát čakať aj niekoľko dní, kým sa dostali na rad. V týchto dňoch sa fŕkali vodou z Kastalského prameňa, nad ktorým je dodnes vyrytá veta: „Dobrému pútnikovi stačí kvapka, no zlému na očistenie by nestačil ani celý oceán.“
Veštba nebola zadarmo – ten, kto mal o ňu záujem, si musel kúpiť drahý koláč, ktorý potom obetoval na oltári oproti svätyni. Pri ďalšom oltári potom obetoval kozu alebo barana.
A kto veštil? Pýtie.
Najskôr boli pýtie mladé panny, no túto tradíciu vraj porušil nejaký pútnik, ktorý jednu z nich znásilnil. Potom už veštili obyčajné staršie sedliačky. Nemuseli mať výnimočný talent, boli totiž len Apolónovým nástrojom. V ten deň, keď sa veštilo, si Pýtia urobila očistu v rituálnom kúpeli a obliekla si slávnostné šaty. Posadila sa na zlatú trojnožku, ktorá sa nachádzala vzadu svätyne.
Pýtia vdychovala posvätné výpary (halucinogénne), ktoré unikali z trhliny zeme.
Akonáhle bola v extáze, prehovorila Apolónovým hlasom. Stenala, kričala, nezrozumiteľne spievala slová, ktoré potom kňaz pretlmočil tomu, komu bolo veštené.
Proroctvá boli neurčité a bolo možné ich vykladať toľkými spôsobmi, že ich nebolo možné pokladať za chybné. Otázne je, či veštby boli produktom pýtií alebo kňazov, ktorí ich „tlmočili“?
Lu
Prečítajte si tiež: Ako to veštice vedia?
MARSEILLE, J. 1999. Nevyriešiteľné záhady sveta. Bratislava: Mladé letá. ISBN 80-06.00985-6.
