Aké by to bolo milé a príjemné, keby sme neustále napredovali, stúpali, kráčali hladko životom stále vpred. Nielen my, aj naša ekonomika. Lenže tak ako to je nereálne po stránke ekonomickej (nič nemôže len stúpať do nekonečna), tak je to (bohužiaľ či našťastie), nereálne aj v našich životoch.

Prechádzame si rôznymi obdobiami. Každý jeden. Aj tí, u ktorých by sme to navonok nikdy nepovedali. Sú obdobia, keď sa darí, veci fungujú, je pohoda v nás aj okolo nás. A potom príde obdobie, keď máme pocit, že na nás všetko padá, že nás život tlačí niekde do kúta, že nič nejde ako by malo a keď sa kazí jedna vec, začne sa aj ďalšia…

A nám sa často zdá, že sme v tom sami. O tých najvnútornejších problémoch nemáme chuť rozprávať z rôznych dôvodov. Ale je vidieť, na nás samých, že niečo je inak. Uzatvárame sa, sme mĺkvejší, a hoci na perách sa nám úsmev objavuje, oči prezradia, že nie všetko je tak, ako by sme si želali. Vnútorná bolesť, bolesť duše, keď sa nám život otočil iným, nečakaným a nie príjemným smerom a my si s ním nevieme rady. Niekedy bojujeme, niekedy rezignujeme.

Dôležité je nevzdať sa. Pretože nič netrvá večne. Pretože na dno padáme preto, aby sme sa z neho mohli odraziť.

Vraj nedostávame v živote také prekážky, ktoré nedokážeme prekonať… Áno, ľahko sa to hovorí, keď je niekomu dobre. Skúsiť to ale, je výzva pre každého osobne. Kľúč je v nás samotných. Sú tí, ktorí nám ukážu smer, ktorí podajú pomocnú ruku a dajú skúsenú múdru radu. Ale na nás je to, keď sa na to pomyselné dno dostaneme, aby sme sa my sami z neho odrazili.

Pretože tam hore svieti slnko a my sme len práve v spodnej časti životnej sínusoidy. Krivka, ktorá sa vlní s nami životom a dáva nám poznať, že síce sme raz hore a raz dole, ale to ešte neznamená, že je to tak zle. Znamená to iba, že sa máme stále čo učiť.

Vladi

P.S.: Verte mi, viem o čom píšem 😉