Cez víkend som stretla ženu, ktorá ma vždy poteší svojou prítomnosťou. Je z generácie 50+, o ktorej sme nedávno písali. Má dvoch dospelých ženatých synov, vnučku, manžela. Trištvrte roka dozadu odišla z dobre platenej práce, ktorá ju roky nenapĺňala a neprinášala jej radosť. Rozhodla sa tak. Rozhodla sa, že chce robiť niečo, čo ju baví, napĺňa a bude ju to aj živiť. Nebol a nie je to ľahký proces. Premýšľala o tom a zvažovala to nie mesiace, ale roky. Je teraz ale plná sily a optimizmu a život jej ukazuje stále nové možnosti. Akoby tým, že odišla z prostredia, ktoré ju potláčalo, sa jej otvorilo množstvo ďalších dverí, o ktorých predtým nemala ani tušenia.

Pre mňa je to žena, za ktorou môžem prísť pre radu. Pre múdry a citlivý vhľad do problému, s ktorým za ňou prichádzam. Cítim z nej bezpečie a ženskú múdrosť, získanú životom a aj vlastnými problémami a bolesťami. Nehodnotí, neodsudzuje, svojím rozprávaním mi ukazuje cestičky, ktoré ja sama nedokážem vidieť.

Keď mi rozprávala o tom, že ženská energia, je mäkká, objímajúca, dá sa do nej ponoriť, presne som ju v nej videla. Hovorila o tom, že žena je ako voda. Voda, ktorá potrebuje tiecť, stále byť v pohybe. Akonáhle sa zastaví a zotrváva na jednom mieste, stagnuje, stáva sa z nej žaburina.

Viem, že má pravdu. Ženy sú silné, majú energiu dravej rieky a zároveň energiu jemných morských vĺn v krásne nedeľné popoludnie. Sú nežné ako jarný dážď, aj prudké ako letná búrka. A sú hravé ako horský potôčik a zároveň majú silu a vytrvalosť malého prameňa, ktorý sa postupne mení na veľkú rieku.

Ďakujem za toto prirovnanie.

Vladi