S deťmi na cestách

Človeku sa väčšinou oveľa ľahšie riešia problémy a záležitosti iných, než tie vlastné. Ja nemám návod, ako by kto mal s vlastnými deťmi cestovať. Ani by som nikomu žiadny nedávala. Každý sme iný, názormi, návykami, postavou aj postojom k životu.

My sme s našimi deťmi začali cestovať hneď od malička. A tým ‘cestovať’ nemyslím previezť ich pár kilometrov ku kamarátke na návštevu… Som len presvedčená o tom, že s deťmi treba cestovať a nechať ich zažívať rôzne situácie spolu s rodičmi. Učia sa reagovať na svet a na rôzne situácie, často maličkosti z pohľadu celého života, ale dôležité v umocňovaní sebavedomia či zvládania stresových situácií.

Dnes majú naše deti 12 a 16 rokov. Často sa im už do spoločného cestovania už ani nechce. Ale keď už, tak väčšinu rodinných ciest absolvujeme autom, cesty vlakom a autobusom sú im o to vzácnejšie.

V aute si už dnes obidvaja väčšinou vytvoria svoj vlastný svet, je úplne jedno ako dlho sme na ceste. Počúvajú hudbu, hrajú hry, čítajú, bavia sa spolu, alebo s nami, alebo spia 🙂 Jednoducho pohodička. Stále síce treba mať poruke aspoň niečo malé na zahryznutie pre nich- a najlepšie aj pre šoféra, ale už vedia, že svoju fľašu s vodou treba mať poruke :)).

Naše prvé dieťa sme už ako bábätko prevážali 200km tam a späť k starým rodičom. Samozrejme sme sa snažili ísť vtedy, keď bol čas spánku- ale uhrať to vždy sa predsa len nedalo. Ona ani žiadny veľký spáč nebola. Najviac jej vadilo, že musí byť pripútaná, takže moje snahy odviesť pozornosť iným smerom prešli rôznymi zaťažkávajúcimi skúškami. Hračky, pesničky, hračky, pesničky, stále dookola. Nepúšťala som pesničky, také vymoženosti vtedy len začínali. Spievala som. Vedela plakať srdcervúcim spôsobom. Keď som ju napokon už nevediac čo urobiť, aby bol kľud, vybrala z detskej autosedačky, bolo zrazu po plači , ako mávnútím čarovného prútika. Zato vedela byť čarovná, keď sa rehlila na niečom- stačil zláštny zvuk- tým typicky detsky čistým, uvoľňujúcim smiechom.

Naša prvá spoločná dovolenka, môj prvý pobyt pri mori a prvý, a hneď štvorhodinový let….Skúste presvedčiť dva a polročné dieťa, aby si zaplo bezpečnostný pás v lietadle…pomohol iba prísľub čokolády, ktorú sme síce nemali a nakoniec ani nedostali. Letušky ju vypredali ako na just, tesne než sa dostali k našim sedadlám. Situáciu zachránili zase len letušky hrsťou cukríkov, ktoré vtedy síce malá ešte nejedla, ale vyriešili sme to tak, že si ich držala v dlani a lízala ich. Po takmer štvorhodinovej ceste, kedy sme stihli asi šesťkrát vyskúšať záchod v lietadle, s tými cukríkami v ruke, konečne spokojne sediac v sedadle a pripútaná, pri pristávaní zaspala s cukríkami v dlani.

Keď sme chodili na dovolenku a bolo treba ísť viac než 6 hodín, chodili sme v noci, aby deťom nebolo dlho a cez deň aj horúco v aute (klimatizáciu sme nemali). Ako menší cestu prespali aj celú. Ako väčší už mali zážitok len z toho, byť v noci hore a ísť na benzínovej pumpe na toaletu.

V Macedónsku nám nad ránom, v horách, hodinu cesty od Grécka, v plnej rýchlosti, praskla pneumatika. Buchli airbagy, nič sa nám nestalo, ale zostali sme trochu bezradne stáť na ceste. Pomohli nám úplne neznámi ľudia, zavolali odťahovku, vybavili servis a večer sme už pokračovali v ceste. 38 stupňové horúčavy sme strávili v klimatizovanom servise, deti spali, hrali sme hry, čakali. Na ceste po Francúzsku sme blúdili, točili sa na cestách, nevedeli sme nájsť hotel…

Nič strašné. Ani jedno z toho. Bežné veci, ktoré sa na ceste vyskytnú. Hocikomu, aj s deťmi v aute.

Čo z toho vyplynulo pre mňa bolo uvedomenie si zvládania rôznych situácií. Deti sledujú rodičov, ich reakcie, odozerajú, učia sa ani neviete čo a kedy. Môžete panikáriť, plakať, stresovať sa, hádať sa, alebo im môžte ukázať, že veci sa dajú zvládať s nadhľadom, kľudom aj humorom. Vždy sa nájde riešenie, ide o to, ako reagujú rodičia. Rodičia sú vpohode sa rovná deti sú vpohode. Treba sa s nimi rozprávať, vysvetľovať, nenechať ich mimo hru, sú súčasťou všetkého. Auto je malý priestor, kde sa prenášajú emócie z jedného na druhého veľmi ľahko a rýchlo. Tesný priestor zohráva svoju úlohu a pri cestovaní v ňom trávime aj dni. Všetci spolu.

Facebook komentár
Vladena Vrabcová

Vladena Vrabcová

šéfredaktor

Podčiarknuť svoju osobnosť oblečením znamená dodať sebaistotu vnútru a rozžiariť sa aj navonok.

Dostávajte každý týždeň do schránky naše články
Nikdy nedáme váš mail niekomu inému.