Jedna ustrašená žena prišla k majstrovi bojových umení a poprosila ho, aby ju naučil odvahe. Majster sa ňu pozrel a povedal:

„Budem ťa učiť pod jednou podmienkou: jeden celý mesiac budeš žiť vo veľkom meste a každému človeku, ktorého na svojej ceste stretneš povieš, že si ustrašená. Musíš to hovoriť nahlas, otvorene, a budeš sa pri tom pozerať ľuďom do očí.
Žena zosmutnela, táto úloha ju veľmi vystrašila. Niekoľko dní bola smutná a zamyslená, no život so strachom bol pre ňu skutočne neznesiteľný. Preto odišla do mesta splniť svoju úlohu.
Na začiatku, keď stretávala okolidúcich, triasla sa, strácala reč a nedokázala nikoho z nich osloviť. Ale majstrovu úlohu splniť potrebovala, tak samú seba začala pomaly prekonávať.

Keď podišla k prvému okoidúcemu, aby mu povedala o svojej ustrašenosti, zdalo sa jej, že od strachu zomrie. No jej hlas sa každým dňom stával čoraz silnejším a istejším. Zrazu si uvedomila, že už nie je ustrašená, a ako ďalej plnila majstrovu úlohu, bola čoraz viac presvedčená o tom, že strach ju opustil. Takto prešiel mesiac. Žena sa vrátila k majstrovi, poklonila sa mu a povedala:

„ Ďakujem ti, učiteľ. Splnila som tvoju úlohu. Viac sa už nebojím. Ale ako si vedel, že táto divná úloha mi pomôže?“

„Ide o to, že ustrašenosť je iba zvyk. A len tým, že robíme veci, ktorých sa bojíme, môžeme zničiť stereotypy a prísť k výsledkom. Problém je v tom, že zbabelosť je len zvyk. A teraz už vieš, že odvaha je takisto iba zvyk. Keď chceš, aby sa odvaha stala časťou teba samej, potrebuješ ísť čo najbližšie k svojmu strachu. Tak strach odíde a jeho miesto nahradí odvaha.

 

Prečítajte si tiež: Sobotný inšpiratívny príbeh: Žena je ako vlna