Nebývam doma sama nijako často. V úlohe mamy dvoch detí a ženy jedného muža je to myslím celkom pochopiteľné. Takže keď sa mi naskytli tri takmer celé dni osamote, doma a takmer bez práce, trochu ma to zaskočilo.

Prvý pocit bol akási prázdnota. Zrazu bolo všade ticho. Po velkom humbuku, keď bolo treba pobaliť všetkým trom kufre, alebo aspoň pozisťovať, či v tých kufroch nič nechýba, zostalo v byte zrazu ticho, prázdno a… neporiadok. Taký, ako keď sa jeden deň vrátite z dovolenky a na druhý deň treba pobaliť veci do tábora.

Prvá moja myšlienka bola, že mám aspoň čas na veľké upratovanie – všetko vyprať, vyžehliť, povysávať, komplet prach poutierať, umyť okná… dokonca mi napadla aj taká hriešna myšlienka, že premaľovať dve steny v obývačke. Tak som si na to sadla a pomaly a potichu sa rozhliadala. “Nie, nudiť sa veru nebudem. Keď zabŕdnem aj do tínedžerskej izby, ešte bude toho času aj málo.” -znelo mi v hlave.

Stále som sedela. To ticho a prázdny priestor sa mi dostávali pod kožu. Cítila som sa trochu stratená, ale pohnúť sa mi nechcelo. Nádych, výdych. Stále sa mi nechcelo postaviť a začať niečo robiť. To ticho bolo ubíjajúce a zároveň znekľudňujúce. Nemusela som nič. Zatiaľ čo moje ženské ja stále nervózne pozeralo na kopu špinavého prádla, plný sušiak na prádlo a na mačacie chlpy na dlážke, moja mužská časť vo mne nadobúdala stále väčšiu pohodu.

“To počká, nikomu to nezavadzia, aha, čičúchom sa tam dobre sedí na tej taške. Variť nemusim, nejaké ovocie a zeleninu na ráno nájdem v záhrade, obed si dám v meste a na večeru si spravím mini rezníky so šalátom.”
Moje maminkovské ja zaúpelo: “Veď to je obľúbené jedlo detí a tie tu teraz nie sú!”
Muž vo mne sa uškrnul: “No a? Aspoň ti ich nezjedia.” Len som ticho sedela a pozorovala svoj vnútorný boj.

Pravdupovediac, mužský prístup sa mi zdal stále viac sympatickejší a zďaleka lákavejší než ten maminkovsko-gazdinkovský a typicky starostlivo ženský. Ľahla som si na gauč, zavrela oči a počúvala to ticho. Niečo vo mne stále nemohlo uveriť, že je ticho, že nikto odo mňa nič nechce, nič sa nepýta, že netreba ísť nič nakúpiť, že riady počkajú, že síce je neporiadok, ale že vlastne ja nič nemusím. Nádych-výdych.

Muž vo mne zase začal: “To je pohoda, však? Čo tak pozrieť si nejaký film? Však to všetko neutečie.” Nahmatala som diaľkový ovládač a pustila televízor. Gazdinka vo mne si založila ruky vbok a neodpustila si: “Tá kopa špinavých a čistých vecí, ktorú treba roztriediť, tá tam bude dokedy v strede izby?” Vtedy sa konečne ozvala moja vnútorná žena, ktorá sa oslobodila z objatia maminkovstva a vystrčila rožky: ” Možno aj dva dni ešte.”
Moja vnútorná gazdinka a starostlivá mamina svorne pokývali hlavami, v zmysle, že čo to má byť, takto sa to predsa nerobí, ale ja som si ich prestala všímať. Vstala som z gauča, jemne nohou poodstrčila kopu prádla, aby mi nezavadzala v ceste a šla som si nabrať pohár vody a sadla si ku knihe, ktorú som odkladala niekoľko mesiacov.

Nakoniec z toho boli úžasné dva dni. Niekoľko hodín strávených postupne s tromi kamarátkami, ženské debaty o ženských veciach, kde čas ubieha ani nevedno ako. Doma som použila čisto mužský prístup k veci a všetko nechala tak.

Vysmiata, dobre vyspatá a odpočinutá som všetko porobila posledný pol deň “nútenej” samoty. Naozaj som dva dni obchádzala kopu prádla, nenakupovala žiadne potraviny do prázdnej chladničky, ani nechytila žehličku do rúk. Občas som mala pokušenie, že veď treba, že jeeemineee, ako to tu vyzerá…Ale žiadna nečakaná návšteva neprišla a môj vnútorný muž bol najspokojnejší tvor na svete. Žiadny stres, pohoda, kniha, film, jedlo, spánok. Moja vnútorná žena ostala spokojná ako po skvelej noci s vysnívaným mužom. Ako! 🙂

Užila som si samotu tak, ako som to nikdy predtým nedokázala. A zas a znova zistila, že nič nie je dôležitejšie, než to, aby bol človek spokojný, spokojný sám so sebou a nešiel proti sebe. A aby neriešil zbytočnosti a najmä sa nimi nezaťažoval.

Vladena