Niektoré veci sa ťažko vysvetľujú iným ľuďom. Zážitky a pocity z nich dané do slov a slovíčok, zďaleka nemajú takú silu ako ten oheň, alebo ľad, ktorý cítime my sami vo vnútri, v nás.

Vnútorné prežitky mávajú takú silu, že ich niekedy ani sami nedokážeme vstrebať, pochopiť a utriediť do toho správneho šuflíčka.

Ja vtedy obúvam túlavé topánky a idem. Niekam. Kamkoľvek. Vo svojom introvertnom období sa vydávam na cestu vnútrom, v extrovertnom období skutočne idem.

Vnútorná cesta má svoje úskalie aj pozitívum v jednom: nestretnem žiadnych ľudí, ktorí by mi akokoľvek mohli ovplyvniť cesty a cestičky. A tak každé rázcestie, na ktorom sa musím rozhodovať a vyberať ďalší smer, absolvujem sama a ovplyvňujú ma len predošlé skúsenosti, vzťahy a zážitky. Je to neľahká cesta osamelého pútnika, boj s každou myšlienkou, ktorá má sto kíl a nevedno, do ktorého šuflíčka vo mne patrí, vláčim ju so sebou a ťaží…Čím viac rázcestí prejdem, čím viac rozhodnutí, ťažkých aj jednoduchých urobím, tým je môj náklad ľahší. Kým sa dopracujem k cestičke vedúcej k správnemu šuflíčku v mojom pamäťovom bloku, váha tiahy, čo so sebou ťahám sa postupne zmenší až na guľôčku, ktorú si poľahky strčím do vrecka. Vlastne tých guličiek po vreckách mám kopec, podľa hmatu poznám, čo mi má pripomenúť…Guličky pozakladám, po vreckách vždy niečo zostane a tak potom celkom náhodne vyťahujem spomienky a myšlienky z akéhokoľvek svojho vrecka, ale stáva sa tiež, že hľadám a neviem nájsť. Jednu konkrétnu guličku, vzácnu spomienku, či myšlienku, či pocit, snažím sa naň spomenúť, ale neviem ako, neviem kde. Túlam sa v túlavých topánkach a triedim, hľadám, strácam a nachádzam. Občas sa v sebe stratím celá a vtedy viem, že je načase vyzuť túlavé topánky a vrátiť sa do reality a krásy každého všedného dňa.

Ako extrovert sa rada túlam po meste a posedávam kdekoľvek. Z celkom zištých dôvodov. Stretávam ľudí, ktorí mi pomáhajú triediť môj vnútorný chaos zvonku. Väčšinou náhodne. Prichádzajú mi do cesty a osvetľujú ďalšie cestičky. Sú mojou oporou na rázcestiach, ale nikdy od nich nedostanem presnú odpoveď, tú si musím dať vždy sama. Sprevádzajú ma presne potiaľ, pokiaľ im to dovolím, pokiaľ sa mi chce túlať sa s mojimi myšlienkami a mám chuť ich zdieľať a ukázať navonok svoje vnútro. Kým sa neutriedia, kým im nenájdem správny šuflíček, kým skutočne nájdem kam patria. Niekedy stačí pohľad, niekedy pár slov, niekedy len niekoho stretnúť a všetko zapadne kam má. Občas stačí málo, niekedy hľadám týždne.

Blúdim z vnútra navonok, nevyznám sa v cestičkách, križovatiek je priveľa.

A potom príde jedno rozhodnutie, že dosť, že je priveľa čakania, priveľa hľadania, priveľa rozhodovania. A naozaj, v tej chvíli stačí natiahnuť ruku a správny šuflíček sa objaví presne predo mnou a ja zrazu viem, kam čo patrí…

Vyzúvam túlavé topánky a s ľahkosťou ich odkladám na miesto, kde ich nájdem, keď ich budem znovu potrebovať. Viem, že budem, som už raz taká. Túlavá a občas zatúlaná. Sama v sebe aj vo svete.