Robiť niečo výlučne pre seba je nádherné a pre mňa dosť potrebné. Vyslovene sa zavrieť pred svetom a byť iba JA. No kým som sa to naučila praktizovať, prešlo mnoho času. A kým si ten čas nájdem i dnes…
V prvom rade som matka. Žena s tým najkrajším povolaním. Sú dni, kedy by som tento svoj mamičkovský svet nevymenila za nič. Dennodenný kolotoč lásky a zároveň aj starostí, ktoré prináša. V kope učiva, ktoré denne preberám s deťmi pri úlohách a úplne zabúdam na seba. Hrám rolu učiteľa a drilujeme čo nám treba. Snažím sa nájsť spôsob ako udržať moju “tínedžerku” nad knihami a presviedčať ju, že aj “hlúposti”, ktoré v bežnom živote nikdy nevyužijú, sú pre ňu potrebné. Ale prichádzajú aj dni kedy na tieto školské povinnosti vôbec nemám náladu. Som unavená alebo sa mi proste nechce. Vtedy by som rolu matky na chvíľku najradšej zavesila na klinec a oddýchla si.
Vyzliekam rolu učiteľky a obliekam rolu gazdinej. Keďže staršie z mojích detí odmieta v poslednej dobe stravu školskej jedálne, som nútená vymýšľať teplé večere. Od rána premýšľam, čo dobré im ponúknem, aby boli s plnými bruškami. V tomto smere musím podotknúť, že mám pocit vyhorenia a už ma to varenie občas ani nebaví.
Pomedzi varenie začínam spratávať kuchyňu, pretriem v kúpeľni umývadlo, povysávam, samozrejme operiem a áno, ešte stále aj žehlím. V tomto priestore vôbec nie je čas pre mňa.
Sú dni, kedy chodím s priateľkami do kina, prípadne posedieť si niekde pri šálke čaju. Ale zladiť spoločne čas viacerých žien, ktoré sa chceme stretnúť, je občas doslova umenie. Vtedy prenechávame obydlia naších detí manželom alebo rodinným príslušníkom a sme len my. Predebatíme prácu, domácnosť a najbližšie plány. Sú to okamihy, kedy nachvíľu sme spolu a sme šťastné, že sa máme.
V poslednej dobe zisťujem, že mi chýba čas stravený len s manželom. Momentálne sa krútime v pracovnom kolotoči, v pravidelných tréningoch a sme s deťmi a čas na nás, je len v hlbokej noci, kedy už nemáme možnosť ísť niekde si posedieť a porozprávať sa len tak, my dvaja.
Chýba mi slnko a moje bicyklovanie. Všade samé kaluže z dažďa ani nenasvedčujú tomu, že by som mohla začať šľapať do pedálov a mať priestor sama pre seba a svoje myšlienky.
Mám pocit, že sa krútim v jednom kolotoči a žiadne koliesko nechce zastaviť.
Preto uzatváram deň časom, kedy som len sama so sebou. Snažím sa kvantovaním harmonizovať svoje JA. Ničím a nikým sa nedám vyrušiť. Je to čas kedy je celý náš dom zahalený do spánku. Ja mám čas pre seba. Uzavriem deň a ráno som pripravená opäť vstať a zvládať to, čo mi nový deň prinesie.
Teším sa na slnko, dni ktoré strávime vonku. Viete, že aj v záhrade sa dá krásne vypnúť? A pri sedení na teraske vypustíte všetky pracovné myšlienky. V peknom dni robíte von to čo vás baví. Hráte s deťmi futbal a len tak “poletujete” po dvore.
Slnko mi dodáva energiu a obrovskú silu všetko s radosťou zvládnúť. A tak nedočkavo čakám…
Čas pre seba je dôležitý a pre každého potrebný. Nebojme sa byť chvíľu sami so sebou. Zahĺbme sa do myšlienok, ktoré máme a ujasnime si svoj smer, aj keď iba večer a na chvíľku. V každej povinnosti hľadajme radosti. Však deti vyrastú ani nevieme ako a budeme spomínať na učenie a spoločne sa na tom smiať. Poteší ma, keď mi dcéra bude vďačná za čas, ktorý spoločne trávime v kuchyni, a čo- to sa na ňu nalepí. Keď bude ovládať domáce práce, do ktorých ju teraz nútim. Keď syn bude spomínať, ako som stávala v bránke a chytala jeho góly. A ja budem vedieť, že všetko malo zmysel…
Viki
