Žena vo svojom živote prejde veľký kus cesty. Hoci sa jej to spočiatku nezdá, teraz už vie, že kráčala sama. Už z toho nemá strach. Naopak, samotu si vychutnáva, občas sa zastaví a s chápavým úsmevom chvíľku počká. Na opätovaný pohľad, či na otázku, ktorá ešte potrebuje chvíľku odvahy, aby zaznela. Len vtedy sa rozhovorí. Dávno vie, že dávať odpovede na otázky, ktoré neboli vyslovené, nemá význam.

Žena po šesťdesiatke je krásna. Je zvláštne vyrovnaná. Hoci telesne čoraz viac unavená a slabnúca, predsa je silná vo svojom vnútri. Ona už vie.

Vie, že múdrosť sa nedá naučiť a život treba odžiť. Má v sebe veľa porozumenia. Sebe, aj svetu okolo nej. Má seba samú a preto dokáže trpezlivo čakať, kým sa bude môcť o kúsok seba s niekým podeliť.

 

Čas zimy života dokáže prežiť s eleganciou sebe vlastnou, nikam sa neponáhľa a nič sa nesnaží zadržať. Život plynie a ona plynie s ním, rok po roku, deň po dni. Akoby jej telo strácalo hranice a ona je rovnako sebou, ako inými.

Má radosť z každodenných vecí, čoraz viac si všíma zdanlivo nepodstatné drobnosti, pretože teraz už má dostatok času ich vnímať. Môžeme s ňou hovoriť alebo naopak mlčať a aj to ticho bude plné života. V tomto veku už žena nosí život vpísaný v sebe. Vo vráskach na tvári. V úsmeve. V pohľade upretom niekam tam, kam dovidí iba ona. Má mnoho rokov  a už si dovolí aj nevedieť. Nesúdiť. Neprináležať. Svoju múdrosť nevystavuje na obdiv a my napriek tomu cítime, že ona je tou, od ktorej sa môžeme učiť.

Taká je žena-babička. Kedysi ich bol plný svet… a dnes akoby ostali len v knihách či filmoch pre pamätníkov. Som vďačná za tých pár, ktoré poznám. Za vás, ktoré ste nemali strach zostárnuť a svojou vráskavou nehou nám dodávate odvahu dovoliť si to isté, keď príde čas.

 

S láskou Nel