Zmeny, ktoré sa nám dejú v živote vždy prinesú niečo nové. Či chceme, či nie. Je jedno, či sú nečakané alebo plánované, dlho dopredu očakávané alebo vznikli spontánnym a rýchlym nápadom. Zmena prináša nielen nové, ale často aj úplne nepoznané veci. Nové zo všetkých strán, nové pocity, nové vnemy, nových ľudí. Ale hlavne nové myšlienky. Ponúkajú sa nové možnosti, dostávame podnety. Toto všetko sa deje s každou zmenou, niekedy z minúty na minútu, niekedy k nám “veci” dochádzajú aj roky.
Často sa stáva, že to nové v sebe potláčame, nevšímame si to, nedávame tomu priestor. Opustiť zabehané vzorce, na ktoré sme zvyknutí, alebo nám boli vštepované odmalička, môže byť tvrdý oriešok. Skostnatené myslenie je už ale tak trochu katastrofa.
Žijeme si každý deň občas tak trochu bezmyšlienkovito. Prispôsobujeme sa situáciám, ľuďom a najmä systému v ktorom žijeme. Zabúdame na svoju prirodzenosť, ktorú sme ako deti poznali dôverne a prežívali ju každý deň. A to, že svet je dobrodružné miesto a vždy v ňom niečo stojí za objavovanie. Vždy je tu niečo nové, čo stojí za to preskúmať, vyskúšať, prijať, zapracovať do svojho života.
Prijať novú myšlienku je väčšinou proces. “Zavŕta” sa nám do hlavy niečo, čo sa neustále vracia, my okolo toho s rešpektom krúžime, najprv opatrne sledujeme, potom zblízka pošťuchávame, dodávame si odvahu. Nedá nám to, špekulujeme, pohrávame sa. Stáva sa, že sa nechávame ovplyvniť inými. Či už v smere prijatia, alebo naopak, zavrhnutia niečoho nového, nielen v našej hlave, ale aj v živote.
Tiež sa stáva, že si ani nevšimneme, že už si ideme svoj život len v určitých zabehaných koľajách. Že sme už tak ponorení do svojho bludiska, že zdvihnúť hlavu a poobzerať sa je namáhavé a boľavé. Vtedy prichádza šťuchanec od života samotného, podnet, iskra alebo aj kopanec, aby sme si uvedomili, že ŽIVOT JE ZMENA. Všetko v prírode sa mení, žije, prispôsobuje. Stagnácia je iba následkom problému, ktorý treba vyriešiť. Náš, väčšinou, veľmi komfortný život nám dáva síce pohodlie, ale zároveň akoby sme spohodlneli celkovo. Netlačí nás hlad, zima, životné podmienky, v ktorých sa ťažko prežíva. Máme komfort, ktorý si neraz uvedomíme až pri jeho strate. A pohodlie je síce príjemná vec, ale priveľmi stagnačná. A čím viac stagnujeme, stojíme na mieste, tým viac sa nám nechce ani pohnúť, ťažko sa mení smer, o rýchlosti ani nehovoriac. Ak sami neprídeme na to, že sme tak trochu skameneli, sám život nám to ukáže a dotlačí nás do zmeny, do živého života.
Keď už príde samotná zmena, máme sa pustiť svojej komfortnej zóny, svojho zaužívaného spôsobu žitia, bránime sa. Vymýšľame výhovorky, nechce sa nám prekročiť svoj tieň, vyjsť z neho a dať mu novú podobu. Alebo aj tú istú, ale o kúsok ďalej. Inde, inak.
Nie je ľahké vydržať. Najmä, keď zmena bolí, má pichliače, robí otlaky a modriny. Na tele. Ťažko sa prediera mysľou, buduje si nové cestičky a pomaly mení naše vnútro. Až natoľko, že zistíme, že bola potrebná. Že to státie na mieste nám nerobilo dobre, že sme sa v ňom postupne ponárali ako do síce príjemného a teplého, ale stále bahna…
A v praxi?
Už len začať sa hýbať, akokoľvek, beh, tanec, posilovňa, cvičenie doma. Prvý impulz je väčšinou jasný, nadšenie, chuť aj pocit. Potom prídu prekážky, prvá bolesť, nedostatok času, “objektívne” príčiny. Výhovorky, padáme späť do bahna. Skúšame sa vykrútiť už len zo svojich myšlienok a dávame si možnosť uniknúť…
VYDRŽAŤ. Treba len vydržať. Zatnúť zuby, ísť si tým smerom, kde vieme, že treba. Každý deň, v malých krôčikoch. Skúšať, hľadať cestičky. Aj malé kroky vpred sú stále kroky vpred. Vydržať. Tá skamenelá časť v nás sa postupne znovu stane tvárna, cestičky v mysli sa otvoria a my meníme seba aj svoj život. Zmäkneme, učíme sa, hľadáme, stávame sa prístupní tomu novému. Pretože aj ZMENA JE ŽIVOT.
Vladena
