Nežijem politikou. Nie je to moja obľúbená téma na rozhovor, ani na rozmýšľanie. Ale máme tu voľby a každý druhý človek, ktorého stretnem, sa nimi buď intenzívne zaoberá, alebo sa ma spýta, koho idem voliť.

Pravdupovediac, ma politika obťažuje. Obťažuje ma, že politika nefunguje. Že sú všetci nespokojní, ako politici vedú štát, či lepšie povedané, ako im to nie vždy ide. Obťažuje ma, že ja, ktorá o politike neviem skoro nič, sa mám rozhodnúť, kto bude viesť tento štát ďalšie štyri roky a mám si vybrať z ľudí, ktorých nepoznám, neviem, ako sa správajú doma, k deťom, k ľuďom, zvieratám, akí sú oni sami ľudia.

Iste, na ich verejných vystúpeniach ich môžem vidieť a vypočuť si ich oficiálnu reč, ale sú naozaj takí, ako vystupujú tých pár minút na verejnosti? Vedia niečo o tom, ako viesť štát? Majú naozaj chuť robiť niečo pre iných a meniť veci k lepšiemu hoci aj bez vlastného prospechu? Nezľaknú sa a nerozmyslia si to pri prvých prekážkach, ktoré určite prídu?

Neviem. Je to pre mňa priveľa neistoty. Rada by som sa spoľahla, rada by som, aby sa veci robili pre niečo a nie proti niekomu zároveň. Rada by som, aby ľudia rozmýšľali skôr než niečo ohodnotia či dokonca súdia. Rada by som, aby sa tu žilo s radosťou a spokojne. Rada by som, aby si ľudia pomáhali a nezatvárali sa pred inými, aby robili viac, než len to, čo je nutné, aby pracovali tam kde ich to skutočne bude baviť, aby vedeli pomôcť, potešiť a usmiať sa len tak, bez príčiny.

Nikto nemôže robiť všetko, ale každý môže robiť dobre a naplno to, čo robí. Aké by to bolo odľahčujúce, kebyže sa môžeme spoľahnúť, že politici budú robiť svoju prácu najlepšie ako vedia, pretože jednoducho chcú a môžu? Politika, nie je vec osobná. Ľudia, ktorí sa rozhodnú vstúpiť do nej, by to mali chápať. Chápať, že robia niečo pre ľudí, nie pre seba.

Vysnívaný svet? Možno… Nedávno som si náhodou prečítala vetičku, nadpis jedného článku na facebooku, a utkvela mi v pamäti. “Potrebujeme, snílkov, poetov a ľudí činu.” Tak som asi snílek…