Sú dni, keď nič nestíham. Nech mám všetko akokoľvek dobre naplánované, zrazu je všetko inak, čas ide akosi rýchlo, deje sa toho príliš veľa naraz. Nech robím, čo robím, neviem sa vtesnať do časového harmonogramu a už vôbec nie splniť zoznam činností, ktoré by mali byť urobené.

Čím viac sa snažím všetko stihnúť, tým viac mi to nejde. Prichádza stres, výčitky sebe samej, pocit, že zase raz niečo nezvládam. Bojujem so silou oveľa väčšou, než som ja. S vesmírom, alebo kto to tu celé vedie. Väčšinou márne. Je to, akoby mi niečo alebo niekto chcel naznačiť, že takto to dnes nejde, tadeto cesta nevedie. Ja bojujem, niekedy je to vyslovene boj hlavou proti múru.

Nie vždy mi v tejto situácii “dôjde”, že treba spomaliť a niečo zmeniť. Nechám sa sama sebou vystresovať do krajnosti a večer odpadávam od únavy a navyše nespokojná, pretože som aj tak všetko čo “bolo treba” nestihla. Nestihla by som to, ani keby mal deň tridsať hodín. Sú proste také dni.

Naučila som sa, že keď niečo hľadám, čosi veľmi potrebné, čo veľmi potrebujem nájsť a nie a nie sa k tomu dostať, je dobré nachvíľu prestať hľadať. Zväčša sa vec samotná objaví po chvíli na mieste, ktoré som nervózne prehľadala už päťkrát. Nepýtajte sa ma, ako je to možné. Viem len, že to funguje.

Teraz sa učím, že v dni, keď sa mi zdá, že nutne musím stihnúť všetko a veľa všetkého a ono to nejde, je potrebné prestať tlačiť na pílu. Dať si jeden hlboký nádych a výdych a povedať si, že nič neujde. Ukľudniť sa. Vynechať, čo sa dá a preložiť to na ďalší deň. Bez stresu, bez výčitiek, bez chuti buchnúť si päsťou o stenu… Na druhý deň idú už veci hladko, stihnem všetko čo treba a aj niečo navyše.

Dnes som nestihla vlak. Tak som šla na ďalší. Nebola som viazaná na žiadny termín, a predsa to vo mne vyvolalo nepríjemný pocit, že som si niečo naplánovala a “nedala” to.

Keby som vedela viac než viem, možno by som vedela, prečo som ho nemala stihnúť. Dôležité je, že to vie niekto iný…

Krásne pondelkové popoludnie majte.

Vladena