Mami, ty stále len pracuješ!

Nemám rada túto vetu. Možno práve kvôli tomu, že je tak pravdivá. Dotýka sa ma na najcitlivejšom mieste, pretože ak by som chcela byť v niečom naozaj dobrá, tak chcem byť dobrá mama. A práve vo chvíli, keď môj puberťák súrne potrebuje odo mňa komentár k jeho videu na youtube (alebo k videu niekoho iného), zaručene sedím za počítačom, prípadne telefonujem s niekým, kto je v očiach môjho syna pre mňa dôležitejší než on.

Má pravdu. Keď svoju pozornosť venujem komukoľvek alebo čomukoľvek inému, je to pre mňa v tej chvíli dôležitejšie. Nie je to pre úspech v práci, prijatie, povýšenie…

Sme so synom iba my dvaja.

Ešte som nevymyslela spôsob, ako byť ženou, mamou – samoživiteľkou a dobrou mamou na jednom mieste a v jednom čase súčasne. Jedna časť mňa by to veľmi chcela ( podobá sa to na dokonalosť), no v poslednej dobe sa vo mne začala ozývať aj iná časť, dovtedy mne celkom neznáma.

Ten tichý hlások vo mne sa občas nesmelo opýta –  čo ak to práve takto má byť?

Už nemám ani dvadsaťpäť, ani tridsať rokov, a dávno si nemyslím, že život pôjde presne tak, ako by som si priala. Skôr sa učím zo svojho života vyťažiť a naučiť sa maximum. Život mi kladie výzvy a ja mu dávam otázky. Nemá nás dvoch kto podporiť, urobiť nákup, či zaplatiť nájom? V poriadku, asi mi to má ukázať, že to zvládnem aj sama, že som možno silnejšia, než si o sebe myslím. Nie je tu muž, ktorý by naučil „krpatého“ ďalší špeciálny free ride trik na kolobežke? No a? Už dlho si ich vymýšľa sám a ide mu to tak dobre, že občas umieram od strachu, aby sa z tej dvojitej otočky v zdraví vrátil na zem.

Takýchto otázok a odpovedí je za deň veľa, veľmi veľa.

Nie vždy je to ľahké. No doteraz sme vždy všetko spolu zvládli. A nakoniec … keď sa tu a teraz dokážem nad týmto všetkým zamyslieť, síce pri počítači, no nie nad prácou…  možno tá jeho veta nebude až tak úplne pravdivá.

Nel