Takto sa na vek 50+ a s ním prichádzajúce zmeny v živote ženy pozerá psychologička Cecilia Dintino, PsyD., profesorka Kolumbijskej univerzity. Díva sa odvážnym pohľadom ženy po päťdesiatke, ktorá sa nebojí klásť dôležité otázky. Budeme radi, ak v ňom nájdete niečo pozitívne a prínosné aj pre seba.
Písal sa rok 1933, keď Carl Gustav Jung vyjadril myšlienku výstižnú pre ženy, ktoré sa od života dozvedajú, že už nebudú mladé: “…Úplne nepripravené sa pustia do druhej polovice života. No nemôžeme žiť popoludnie života spôsobom, akým sme žili jeho ráno, pretože to, čo bolo ráno veľkým, popoludní bude malým, a to, čo bolo ráno pravdou, sa večer stáva lžou.”
Nemýlil sa. Mnohé z nás sú prekvapené nepretržitými výzvami, ktorým čelíme, kým náš život pokračuje vpred.
Najmä pre ženy po päťdesiatke tieto výzvy môžu byť znepokojujúce. Vystavené telesným zmenám, významným životným predelom a zmenám hodnôt, tieto ženy vstupujú do spoločnosti, ktorá im neposkytuje jasný smer.
A výsledok? Ženy sa cítia neisté, izolované, dokonca neviditeľné.
Ale zároveň je tu možnosť preladenia sa na nový príbeh…
Ako psychologička som sa vždy pokladala za zdravo sebavedomú. Do päťdesiatky som mala zdravé vnímanie seba ako ženy, sexuálnej bytosti a životaschopného človeka v tomto svete. No jedného dňa, keď som kráčala po ulici, naraz som mala pre očami samú seba ako … knedlík … mäkký, utišujúci, nešpecifikovaný knedlík, ktorý sa neustále pohybuje bez toho, aby si ho niekto všimol.
Mnohé ženy zdieľajú zážitky podobné tomu môjmu. Je to nedostatok viditeľnosti, ktorý definuje skúsenosť mnohých žien po päťdesiatke. Náhle nie sme vnímané ako mocné. Zrazu prestávame byť ohrozované príkazmi či sexuálnymi návrhmi. Nie sme vnímané ako vitálne či schopné vedenia.
Často vnímame samé seba podobne, ako som sa videla ja v mojom knedlíkovom sebaobraze. Ako niečo okrúhle, neškodné … a neviditeľné.
No tento príbeh má svoju omnoho vážnejšiu stránku.
Centrum pre kontrolu a prevenciu ochorení uvádza, že ženy vo veku od 40 do 59 rokov majú najvyššie skóre v depresii medzi všetkými vekovými skupinami v USA. Naliehavejšie však je, že počet samovrážd u žien v strednom veku od 45 do 64 rokov vzrástol od roku 1999 až o 63 percent.
Tieto alarmujúce zistenia ukazujú potrebu hlbšieho porozumenia tomu, čo sa v živote ženy v období označovanom ako stredný vek odohráva. A existuje len veľmi málo výskumov o tom, že toto životné obdobie, tak ako všetky doteraz, môže byť aj etapou pokroku v rámci celého života..
Toto je čas, kedy hormóny kolíšu a telo sa mení; deti odchádzajú z domu, partneri začínajú chýbať a pracovné príležitosti sa strácajú. Prichádzajú ochorenia, rodičia umierajú a začíname strácať aj priateľov a súrodencov. Menia sa naše hodnoty. Inak sa cítime a zaujímajú nás iné veci. Ciele, ktorým sme verili, že sú tie pravé sa zrazu stávajú neurčitými a rozmazanými. Nové túžby sa pod povrchom rozpadajú. Nestálosť života preniká do nášho vedomia a zdá sa, že je čoraz ťažsie život jednoducho i len žiť.
Kam máme smerovať?
Do tohto momentu sme nasledovali mapu: škola, manželstvo, deti, kariéra. Mali sme vzorce a rituály: ukončenie školy, svadby, večerné kúpania a uspávania detí.
No kam táto mapa vedie dnes? Našou novou pôdou pod nohami sa stáva neistota.
Čo máme robiť? Začnime klásť otázky, ktoré majú byť položené.
Ako rozumieme biologickým zmenám a ich dopadom na život ženy po päťdesiatke?
Ako sa zmenili požiadavky a príležitosti pre ženy po päťdesiatke v priebehu posledných desaťročí?
Aké príbehy vieme poskytnúť ženám po päťdesiatke, ktoré ich budú viesť a informovať o tom, ako najplnohodnotnejšie prežiť toto životné obdobie?
Je načase začať nové rozprávanie a vytvárať nový príbeh. Neostať ticho, klásť otázky a pýtať si na ne odpovede či už z okolia, alebo z vlastného vnútra. Potrebujeme novú mapu a s ňou môžeme zmeniť náš život. A možno raz zmeníme aj Jungovu večernú lož na novú pravdu o našich životoch.
S láskou Nel
Zdroj: www.psychologytoday.com
