Mám slabosť pre históriu. Teda vlastne skôr pre jej artefakty. Vždy ma fascinovali staré veci, predmety, nábytok, domy, stavby, oblečenie, knihy, listy…Veci, z ktorých dýcha niečo dávno zabudnuté, možno až tajomné.

Keď som chodievala na prázdniny k babičke na dedinu, moje najobľúbenejšie miesto bola obývačka s knižnicou a knihami, ktoré mi už vtedy pripadali staré. Rada som sa prehrabávala v sekretári a objavovala dávno zabudnuté “poklady”: listy, pohľadnice, albumy so zbierkou známok. Keď som chcela väčšie dobrodružstvo, vybrala som sa na povalu alebo do dedovej stolárskej dielne. Žiadalo si to výstup po troch rebríkoch a nespočítateľné množstvo pavučín okolo. Všetko bolo tajomné, zaprášené a mňa neskutočne bavilo tie veci obzerať, dotýkať sa ich a vymýšľať im nové použitie.

Drevené truhlice a truhličky, skriňa s oblekom z dedových žandárskych čias páchnuca naftalínom, staré holiace potreby, topánky, kilá hrdzavých klincov a starých kľúčov… Chodievala som tam často a vždy som našla niečo nové. Niekedy som robila výpravy do opusteného domu v susedstve. Bolo treba preliezť plot a prekliesniť si cestu pomedzi rozrastené a roky nestrihané kríky, čo bolo náramné dobrodružstvo, pretože to bolo zakázané územie. Vždy bolo čo skúmať. Rozsušené okenice, ktoré by sa dali otvoriť, privreté, ale zatarasené dvere a za nimi pivnica plná čohosi, čo nebolo poriadne vidieť…Kovový džbánik, ktorý som našla v uhlí máme odložený dodnes.

Zostalo mi to. Preliezanie povál a pivníc staručkých domov milujem dodnes. Pre vyhodené poklady som schopná a ochotná vliezť aj do kontajnera, v bazároch vždy nájdem nejakú maličkosť môjmu srdcu milú. A tak sa u nás v pivnici hromadia veci, ktoré sú síce zatiaľ nepoužiteľné, ale nezachrániť ich pred vyhodením alebo zničením by som si neodpustila. Som si istá, že niekedy niekde sa zídu, použijem ich v originálnom interiéri, ktorý budem navrhovať, alebo po jednom potešia niekoho, kto je rovnako”posadnutý” ako ja a vie, že staré veci majú svoje čaro a vedia vytvoriť originálny doplnok priestoru, ktorý by bol inak prehliadnuteľný. Keby ste potrebovali storočné klavírne krídlo, staručký príborník, akúkoľvek stoličku, industiálne svetlá a staré dvere, z ktorých sa dá vyčarovať trebárs chodbový vešiak, kľudne sa ozvite. S radosťou posuniem ďalej, vznikne mi miesto na ďalšie zachránené, históriou dýchajúce kúsky a kúsočky vecí, ktoré majú dušu.

No a nedávno som objavila ešte ďalší rozmer svojho históriomilstva. A zistila som, že už si tieto svoje vlastné, históriou dýchajúce, schované a nájdené drahocennosti, dodávam aj ja sama. Písací stôl v mojej bývalej detskej izbe bolo treba zlikvidovať, aby nahradil miesto zmysluplnejšej skrinke. A moje poodkladané a niektoré aj dávno zabudnuté poklady vyšli na svetlo sveta- teda von zo šuflíka- po dĺĺĺĺhej dobe. Pustila som sa do preberania sa svojimi študentskými časmi: lístkami na vlak, fotkami z maturitných oznámení, pohľadnicami a desiatkami odložených dopisov od mne vzácnych a srdcu blízkych ľudí. Ponorila som sa pri čítaní tak hlboko, že som zabudla na čas a priestor a vyskočili predo mňa ľudia, ktorých vídavam už síce zriedka, ale o to radšej. Zápisky svojich pocitov a výpisky z kníh mi pripomenuli, aká bola láska boľavá a koľko kníh som prečítala a neubránila som sa pri čítaní ani slzičkám. Ááááách jo. Poklady putovali do krabičky u nás doma a teším sa už teraz, že tie listy prečítam všetky. A potom neviem. Napadlo ma, že niektorých starých vecí sa treba zbaviť, minulosť spáliť a ísť ďalej. Ale zatiaľ to nedokážem. Viem, že ešte budem spomínať a možno aj s ľuďmi, ktorí sú súčasťou tohto osobného pokladu a potom ich možno dokážem odovzdať večnosti. Aby v budúcnosti mohli prísť veci nové, nepredvídateľné, také, na ktoré sa tiež oplatí spomínať a uroniť slzičku síce s trochou smútku, ale najmä šťastia, že sme prežili krásne veci.