Jeseň nám prináša okamihy kontaktu s vlastným vnútrom, kde môžeme spoznávať, prijímať a transformovať skryté a odmietané časti seba samých. Toto ročné obdobie vďaka svojej prirodzene dovnútra orientovanej povahe vie naše skryté kúsky s láskou vytiahnuť na svetlo a my môžeme objavovať a otvárať všetky svoje dvere.

Pamätáte si na jesennú babičkinu komôrku? Čisté poličky, plné voňavých dobrôt… Sušené bylinky, jabĺčka úhľadne naukladané jedno vedľa druhého, červené a bez kazu, jedno ako druhé. Naspodu v plátených vreckách namletá múka, z hrady od povaly visel cesnak a cibuľa, na zemi v sudoch kvasila zelenina či kapusta… Možno ste si všimli niekde v kútiku pohár so zrnom, ktoré na jar znova vyseje na políčko.

Alebo semiačka a kôstky z najkrajších hrušiek a sliviek, ktoré odložila bokom – budú na rok, do zeme…  Všetko malo svoje miesto, svoj poriadok, a všetko do komôrky podľa babičkinej vôle patrilo. Nebolo v nej nič, čo by nepotrebovala.

Naša jesenná duša je ako tá komôrka. Máme v nej uložené to, čo sme v roku prežili, precítili, ostali v nej stopy všetkého, čoho sme sa srdcom dotkli. Je plná, preplná úrody nášho života od jari do konca leta. Plná plodov, vôní, farieb, ale aj sklamaní a nesplnených túžob či plánov. Tak, ako šiel rok, ukladali sa naše dni v duši jeden vedľa druhého, sivý vedľa slnečného, radostného či smutného… Nesieme si ich do zimy, do časov pokoja a nečinnosti. Keď vládne Morena, nič živé nesmie pohnúť tým, čo uložila na zimný spánok.

Je posledný čas na upratanie komôrky. Na jej presvetlenie, na vynesenie nepotrebného a vytvorenie miesta všetkému, s čím sa rozhodneme prezimovať. S voňavou šálkou čaju v dlaniach, zabalené v teplom šále a hlavne s úctou a láskou k sebe samej.

Nel