Pamätáte si film Diabol nosí Pradu? Anne Hathaway hrá mladú novinárku, ktorá aj keď vie veľmi málo o móde, získa pozíciu asistentky šéfredaktorky v najväčšom módnom časopise na svete. Ak ste ho videli, určite si tiež pamätáte spomínanú šéfredaktorku, ktorú hrala úžasná Meryl Streep. Bola to totiž šéfka z hororu: nesplniteľné požiadavky, minimálna komunikácia, povýšenecké správanie. Tento film vznikol ako adaptácia knihy, ktorú napísala bývalá asistentka nikoho iného, ako obávanej Anny Wintour, šéfredaktorky amerického Vogue. Na základe tohto filmu (a knihy) sme si asi všetky vytvorili predstavu o tom, aká Anna je. Dá sa však vytvoriť názor na niekoho, koho nepoznáte na základe fikcie? Je Anna naozaj taká potvora?
Na internete sa môžete o Anne dozvedieť veľa. Dcéra britského novinára vyrastala síce v novinárskom prostredí, ale na základe povzbudení zo strany rodičov mala vždy bližšie k móde. Začať kariéru v módnych periodikách bola teda logická voľba. V roku 1970 sa 21-ročná Anna stala súčasťou britského Harper’s Bazaaru. Nasledovala úspešná kariéra v britských a neskôr amerických magazínoch. Často narážala na odpor nariadených, Annina práca bola totiž iná. Jej prístup k foteniam bol novátorský a skostnatené vedenia nie vždy vedeli, ako si s ňou poradiť.
Tento prístup sa jej však nakoniec vyplatil, keď sa stala v roku 1988 šéfredaktorkou amerického Vogue, najslávnejšieho módneho časopisu na svete. Vlny rozbúrila hneď prvým číslom, na ktoré dozerala. Titulky Vogue zvykli krášliť vymaľované, známe modelky, väčšinou sa jednalo o zábery ich tvárí s premyslene umiestnenými šperkami. Na Anninej prvej titulke však bola mladá, neznáma modelka, odfotená na ulici v New Yorku, ktorá mala na sebe džínsy. Ten škandál! Fotografia pôsobila skôr ako momentka. A samozrejme najväčšie vlny spôsobil fakt, že modelka mala na sebe džínsy za pár dolárov a vršok od Christiana Lacroixa za 10 000 dolárov (!).
Touto historkou by sa dala zhodnotiť celá Annina kariéra. Je človek, ktorý posúva hranice, objavuje nové trendy a vytvára svet fantázie, ktorý môžeme obdivovať, aj keď šaty od Chanela vlastniť asi nikdy nebudeme. Okrem toho je známa svojou podporou mladých návrhárov a Kostýmového inštitútu Metropolitného múzea v New Yorku, kde každý rok hostí honosné MET Gala. Kvôli jej nenápadným poznámkam, komentom a prosbám sa menia kolekcie, časy prehliadok, veľké módne domy prijímajú neznámych návrhárov za kreatívnych riaditeľov…tento zoznam je nekonečný. Anna drží opraty módneho priemyslu pevne v rukách a dozerá, na to, čo sa v ňom deje, a čo viac, vidí, čo sa v ňom udeje v budúcnosti.
To je však obraz, ktorý si vieme dať dokopy na základe informácií z internetu, a priznajme si, na základe Diabol nosí Pradu. Ak si však chcete utvoriť lepší obraz (do takej miery, ako je to možné, keď niekoho osobne nepoznáte), odporučila by som vám pozrieť si dva dokumenty: Septembrové číslo (The September Issue) a The First May in Monday. Prvý dokument sleduje proces prípravy najdôležitejšieho čísla Vogue a ten druhý sa sústreďuje na prípravu výstavy v Kostýmovom inštitúte MET a súvisiaceho Gala večera. Tieto dokumenty vám tak dávajú jedinečnú možnosť vidieť, ako obávaná Anna Wintour pracuje, akú má interakciu s ľuďmi okolo seba a čo všetko je potrebné, aby vyšlo jedno číslo Vogue alebo sa uskutočnil Gala večer, ktorý je označovaný za najdôležitejšiu módnu udalosť roka.
Na mňa Anna nepôsobí ako bezcitná, nepríjemná šéfka. Samozrejme, že je prísna. Samozrejme, že je perfekcionistka. Samozrejme, že vyžaduje veľa. Na vrchol sa asi ťažko dostanete vláčnym prístupom k práci. Keby bola muž, nikto by sa nepozastavoval nad týmito vlastnosťami, naopak, oslavovali by ho ako vizionárskeho podnikateľa. Skôr sa na ňu dívam ako na pionierku (rovnako, ako jej predchodkyne), ktorá posúva hranice a je príkladom toho, že keď pracujete tvrdo a idete si za svojim cieľom, môžete dosiahnuť všetko, čo si zaumienite.
