Jedného dňa prišli dvaja žiaci – muž a žena do domu učiteľa. Sadli si k stolu. Učiteľ pre muža položil šálku celú zo zlata, a žene ponúkol škaredý a obitý pohár. Šálka aj pohár boli po okraj naplnené horúcou vodou.

– Teraz si pomôžte sami, – povedal učiteľ.

Muž so zlatou šálkou vypil vodu s vďačnosťou k svojmu učiteľovi. Žena, ktorá dostala pohár, pozrela na učiteľa s výčitkou a opýtala sa:

– Povedz mi, vážený učiteľ, prečo sa o svojich žiakov staráš rozdielne? Prečo jednému ponúkneš vodu zo zlatej šálky a druhému iba z obitého pohára? Po tak dlhom čase strávenom u teba v učení stále neviem rozoznať, koho máš radšej.

Učiteľ sa iba usmial a povedal:

– Moji milí žiaci, táto zlatá šálka je v mojom dome po mnoho rokov. A požičiavam ju iba najviac váženým hosťom. Nie každému je dovolené z  nej piť, pretože je to veľmi cenná vec. No ja sám som ju nikdy nepoužil. No denne pijem vodu z môjho obľúbeného starého pohára, už po mnohé roky. Tento pohár je cenný môjmu srdcu. Poznám každú jeho prasklinu. Tak, moji milí študenti, to ako sa o  vás starám, môžete posúdiť len vy. No pamätajte si jednu vec – v  tomto dome nerozlišujem medzi zlatou šálkou a starým, obitým pohárom. A obidve plním obyčajnou vodou.

 

Redakcia Ženy so štýlom

 

Prečítajte si tiež: “Ako malá vec dokáže veľké veci”