Je pre mňa vždy zaujímavé, a občas aj veľmi ťažké, sledovať svoje reakcie na slová, činy, názory a vlastne aj na reakcie našich detí. Neustále dostávam lekcie pripravenosti, trpezlivosti, asertivity, vytrvalosti, sebaovládania, hravosti, spontánnosti, prirodzenej radosti aj potrebného leňošenia.
Naša dcéra má odmalička jasno v tom, čo na seba. Keď mala štyri roky, nosila výhradne šaty a sukne, dokonca aj nočná košeľa bola podľa nej pyžamko-šaty. Potom prišlo obdobie teplákov a legín, za ním výhradne rifľové obdobie. Medzitým musela nutne v štrnástich nosiť topánky na vysokom podpätku, v trinástich si denne maľovať nehty a asi dva mesiace sa z domu nepohla bez čiernej linky okolo celých očí.
Dnes, keď má šestnásť sa, našťastie :)), vrátila k svojej prirodzenosti a aj v štýle obliekania má jasno. Jednoduché, ale ženské veci.
Keď jej poviem, že má šestnásť a môže skúšať všetko, čo len chce, od najrozrtrhanejších riflí až po tričká so zbesilým textom, len sa na mňa usmeje a povie mi: “Maminka, ja viem, čo mi pristane a v čom sa cítim dobre.” Lekcia zo sebaistoty ako vyšitá. Minule som od nej chcela, aby zložila z police fakt ťažkú krabicu s topánkami, ktorú ja samozrejme dvíham hore-dole bežne. Keď zistila, aká je ťažká, okamžite si zavolala na pomoc svojho ocka, so slovami: “To je strašne ťažké, to ja ani náhodou dvíhať nebudem!” Lekcia ženskosti pekne naservírovaná mne priamo do očí.
A takto dostávam lekcie, väčšie, či menšie, každý deň.
V niektorých mi je nastavené zrkadlo a vidím v nich svoje reakcie, ktoré nie vždy sú ukážkové a mňa samú občas mrzia. Niektoré mi vženú slzy do očí svojou čistotou a úprimnosťou, niektoré ma vytočia, keď šťuchnú do niektorého môjho citlivého miestočka, na niektoré proste nemám slov a niektoré ma vrátia do detstva.
Neznášam sama seba, keď vo vypätej situácii dokážem použiť nejakú frázu, ktorú som ja ako dieťa od dospelých počula skutočne nerada.
A skutočne ma teší, keď potom moja pokora pred deťmi padá na úrodnú pôdu a vedia aj oni prísť, ospravedlniť sa a priznať si, že spravili chybu a že čo povedali, vôbec nebolo zapotreby povedať tak tvrdo a nepríjemne.
Najviac ma baví, keď vo mne dokážu vyprovokovať hravosť a spontánnosť, keď musím vymýšľať a hrať sa tak, akoby som z toho už dávno nevyrástla. Keď musíme ráno behať okolo bytu, aby sme sa zahriali, keď si pustíme obľubenú hudbu, aby nám bolo veselšie a tancujeme tak, ako keď nás nik nevidí – pretože nás nik nevidí :), keď spolu varíme a vymýšľame nové jedlo, aj keď len spolu pozeráme filmy a rehlíme sa.
Najvzácnejšia na tom celom je ale chvíľa uvedomenia, že z nich vyrastajú úžasní mladí ľudia. A tomu sa hovorí okamih šťastia.