Harmónia. Jedno z magických slovíčiek môjho života. Jedno zo zoznamu tých, ktoré dávajú farbu, chuť a vôňu tomu, čo žijem. Láska je pre mňa piaty element, cestovanie je sloboda, leto dobíja baterky, more hladí dušu aj telo, deti sú učitelia a muž je doplnenie môjho ja. Je ich viac, oveľa viac, je to zoznam, ktorý nemá koniec. Harmónia je ale na jeho začiatku.

Je to totiž moja podstata. Základ môjho fungovania. Bez nej som stratená a nemožná. Stres ako hybná sila u mňa funguje iba v krajných prípadoch. Väčšinou ma naopak, ochromí. Harmónia stelesňuje fyzickú aj psychickú pohodu idúcu ruka v ruke spoločne s dobrým pocitom a ľahkosťou bytia.

Ak by ste po mne chceli, aby som vám povedala, ako dosahujem svoju vnútornú aj vonkajšiu harmóniu, tak, úprimne, odpoveď by znela, že neviem. Harmónia je element, ktorý má v mojom svete svoj vlastný život a niekedy sa stačí natiahnuť a dotknúť sa, a niekedy zase, hoci mám pocit, že ju držím, preteká a uniká mi pomedzi prsty.

Mám podporné prostriedky, ako sa k nej dostať čo najbližšie. Tanec, teplo, slnko, občas biela čokoláda, očakávané aj nečakané stretnutia a inokedy samota, príjemná spoločnosť, beh, prekonanie samej seba, svojich hraníc, cvičenie, dobrá kniha, sex, pokora, smiech… Podporných prostriedkov je veľa, ale ani jeden zaručený recept. Skúšam, skúmam, prehodnocujem zo všetkých strán. Možno je v tom až priveľa rozumu.

Stáva sa, že veci dávajú zmysel práve vtedy, keď žiadny zmysel nemajú. Moja harmónia je presne jeden z týchto ne-zmyslov. Vie sa vynoriť v úplne nečakanej chvíli, ale keď na ňu striehnem, aby som sa jej dotkla, alebo ju čakám s otvorenou náručou, vtedy just nie a nie sa objaviť. Takže dostávam lekcie nielen trpezlivosti, ale aj sebareflexie.

Sú veci, ktoré ma vedia vyviesť z miery rýchlejšie, než napočítam do troch. Sama sa niekedy čudujem, ako rýchlo a ľahko ma vie niečo (aj niekto), vykoľajiť (v poslednej dobe najmä typicky tínedžerské chlapčenské odpovede a reakcie). Škoda, že opačná rýchlosť, teda rýchlosť vedomého dosahovania harmónie, je veľmi nepriamo úmerná rýchlosti môjho vykoľajenia.

Mávam pocit, že boj o dosiahnutie harmónie je boj s veternými mlynmi. Akokoľvek ja sekám stres a bránim sa mu, on sa krúti vytrvalo a isto, akoby vietor, ktorý ho rozdúchava nemal nikdy skončiť. Čím viac energie a pozornosti mu dávam, čím viac si ho všímam, tým viac rastie a silnie a harmónia sa vzďaľuje. Akonáhle ho prestanem vnímať a sústredím sa len na seba, na to, čo sa práve deje, stráca silu a ide do pr…. :))

Z toho mi teda vyplynulo, že čím viac túžim po harmónii, tým je pre mňa nedosiahnuteľnejšia. Takže prestávam hľadať, číhať a striehnuť a sústredím sa na to, čo už je asi aj dosť otrepaná fráza, ale zároveň krutá(?) pravda. Na prítomný okamih. To, čo sa deje práve teraz, nie to, čo bude a už vôbec nie to, čo bolo.

Vladena