Najlepším príkladom nášho vzťahu deti- rodičia- vysvedčenie, bude asi situácia z tohtoročných polročných prázdnin, kedy naša dcéra po troch dňoch doma, chystajúc si tašku do školy, z nej vybrala vysvedčenie so slovami: “Aha, veď ja tu mám vysvedčenie!”

Je pravda, že keď boli deti menšie, vysvedčenie bola udalosť a chcelo to osláviť, bez ohľadu na to, aké číslice sa na ňom nachádzali. Už len preto, že po ňom nasledovali prázdniny.

Je tiež pravda, že deti nikdy známky neskrývali. Vždy doma oznámili, čo bolo. A my sme ich do žiadnych známok netlačili. Keď prišla prvá štvorka z matematiky, tuším v siedmom ročníku a ja som v dobrej nálade zagratulovala našej dcére, že “No konečne!”, začala sa smiať so mnou. A dostala som reakciu: “Mami, ty si teda rodič!” Žiadny pocit zlyhania, žiadny strach, čo bude doma…Keď som sa jej spýtala, čo nevedela, tak mi so sebaistotou sebevlastnou odpovedala, že ona vedela všetko :), len boli blbé otázky…
V deviatke na konci školského roka mala samé jednotky. Nikto ju učiť sa nenútil. Občas som ju naopak musela krotiť, aby si urobila aj voľný čas a nachvíľu vypla, keď som videla, že už je toho na ňu priveľa. Niekedy mám pocit, že učitelia nevnímajú, že deti majú aj iné predmety, než ten ich….

Sme rodičia, pre ktorých je dôležité, aby naše deti boli šťastné. Aby vedeli, kde hľadať informácie, aby vedeli komunikovať, vyjadriť svoj názor, aby vedeli, že chyby a prehry patria k životu tak isto ako výhry. Je oveľa dôležitejšie, že vedia, čo ich baví, že sú úprimní, vedia sa radovať, keď treba, ospravedlniť sa. Vedia pomôcť, nie sú ľahostajní, všímajú si, čo sa deje okolo nich. Môžu byť a aj sú sami sebou bez toho, aby sa cítili neslobodne. A nám ako rodičom je jasné, že to nie je o samých jednotkách, možno práve preto, že my sme si tými jednotkami prešli.

Deti tu nie sú na to, aby naplnili naše vlastné ambície. Práve naopak. Ak ich necháme viesť, byť tým, kým a čím naozaj sú, zistíme, že oni vedia kam a ako. Keď im ponecháme slobodu a určíme im nejaké mantinely, ktoré im dajú základné spoločenské správanie a vedomie, že tu nie sú sami, ale zároveň sú tí, na ktorých im musí záležať v prvom rade. Pretože keď bude dobre im, budú šťastní a vedomí si svojej hodnoty, budú podávať svoje pocity a svoj feeling zo života aj ďalším. A o to predsa ide- aby nám všetkým bolo fajn.

Vladena