Nikdy nie je neskoro začať tancovať

Minulý týždeň som mala ťažko filozofický, dnes teda bude trochu toho fyzična.

Naše deti tancujú roky. Konkrétne sedem. Kamarátstva, úspechy, neúspechy, radosť, žiaľ, odriekanie. Hodiny a hodiny tréningov. Baví ich to, majú obdobia, keď tancom doslova žijú.
Keď boli malí, chodila som s nimi na všetky tréningy, väčšinou som ich čakávala, a keď sa dalo, pozerala, čo robia, ako tancujú.
Boli aj časy, keď sa im nechcelo, nemali chuť pokračovať, chceli sa vzdať a dať prednosť voľným sobotám a voľným poobediam. Neviem už, aké všetky metódy a čarovné slovíčka som na nich musela použiť, ale tancujú stále.
Dnes už na tréningy s nimi nechodím, súťaže už tiež absolvujú bez nás. Dôležití v živote začali byť ich priatelia.

Lenže – tanec je nákazlivý. A vyzerá tak jednoducho, keď sa naň pozeráte :)).
Keď prišlo pokušenie, zapojiť sa do skupiny bývalých tanečníkov a rodičov tancujúcich detí, neodolala som.
Nikdy predtým som organizovane netancovala (ak nerátam venček na strednej), hoci tanec sa mi vždy páčil a obdivovala som tanečníkov, čo dokážu.

Bolo mi povedané – so žmurknutím a úsmevom, že aj z najväčšieho dreva vedia niečo urobiť…
Pravdupovediac, ako drevo som sa cítila niekoľko mesiacov a bývajú situácie, keď sa tak cítim stále. Keď niečo zatancuje trénerka, vyzerá to úžasne, zopakovať to, aby to vyzeralo aspoň trochu dobre z mojej strany, je pre mňa stále ešte tvrdý oriešok. Obyčajné zapamätanie si pár pohybov za sebou, zladenie nôh a rúk, ktoré aj deti zvládnu po pár opakovaniach, mne trvá nekonečne dlho. Sama seba utešujem, bojujem s hlavou, či teda pamäťou, aj s telom, robím čo viem a môžem. Stále si hovorím, že lepšie začať v štyridsiatke než nikdy. Nepopieram, pokroky na sebe vidím, nie sú síce nijako závratne rýchle, ale rozhodne tam sú.

Keď sme tento rok premiérovo absolvovali aj povinnú lekársku prehliadku, kde bolo treba bicyklovať s určitou záťažou, mala som predtým malú dušičku, či vôbec bude všetko ok. Lekár-kamarát, mi povedal, že to bol z mojej strany priemerný výkon, ale že inak je všetko ok. Usmiala som sa naňho a s veľkou úľavou mu povedala, že tu byť priemerná mi momentálne úplne stačí. Aspoň viem, že stále mám čo vylepšovať.

Ešte pred pár rokmi som vyhlasovala, že beh pre mňa nie je, dnes pravidelne behávam. Že niekedy budem tancovať na Majstrovstvách Slovenska, či dokonca sveta, to som nikdy nepredpokladala, ani len vo sne. Dnes je to realita.
A som presvedčená, že svoje limity a prekvapujúce smery svojho života som ešte nevyčerpala.

Vladena

Facebook komentár
Vladena Vrabcová

Vladena Vrabcová

šéfredaktor

Podčiarknuť svoju osobnosť oblečením znamená dodať sebaistotu vnútru a rozžiariť sa aj navonok.

Dostávajte každý týždeň do schránky naše články
Nikdy nedáme váš mail niekomu inému.