Nové miesto pre ženskú sexualitu v psychoanalýze

Sigmund Freud vo svojom pohľade na ženy a ženskú sexualitu ponúkol presvedčenie, že žena je voči mužovi tvor menejcenný. Našťastie už v jeho dobe sa našla významná oponentka, ktorá spochybnila centrálne aspekty freudiánskej teórie vo Weimarskej kultúre. Tou oponentkou bola Freudova nasledovníčka Karen Horneyová. Pre ženskú sexualitu tak otvorila úplne nové dvere v psychoanalytickom spoločenstve.

Pevnosť jej teórie a skúseností inšpirovala vtedajšiu spoločnosť k uznaniu rozmanitosti, čo umožnilo ísť za hranice prostého odmietnutia normatívnosti a konfrontovať ľudí s komplexnosťou ich vášní a túžob.

Vo svojich sedemnástich rokoch si napísala do denníčka: “V mojich predstavách neexistuje na mojom tele žiadne miesto, ktoré by nebolo pobozkané…”

Jej úprimné zápisky o sexuálnych fantázach kontrastovali s morálkou a obmedzeniami, ktoré jej spoločnosť diktovala, pretože bola ženou. Svojimi skúsenosťami dokázala, že ženy nie sú pasívnymi prijímateľkami mužských túžob.

Po skončení štúdia medicíny sa rozhodla pre psychiatrickú špecializáciu, čo bolo pre ženu v jej dobe naozaj nezvyčajné. V tých časoch ženy síce získali volebné právo, prístup k vyššiemu vzdelaniu a profesionálnemu uplatneniu, no napriek tomu ich sexuálny život bol vyhostený za oponu divadiel a kabaretov.

Zvedavá Horneyová, ktorá zdieľala nový duch svojej doby, sa podrobila analýze s Karlom Abrahamom, psychoanalytickým kolegom Sigmunda Freuda. Jej vášeň pre vedu ju doviedla k tomu, že sa stala prvou ženou, ktorá vyučovala na Berlínskom inštitúte psychoanalýzy. Ako sa odráža v jej denníkoch, psychoanalýza sa pre ňu stala spôsobom dialógu medzi túžbami, fantáziami, tajomstvami a frustráciami, spôsobom, “ako sa naučiť načúvať jemným vibráciám duše” (ch 3.7).

Najpriek významu ktorý psychoanalýze prikladala, podarilo sa jej rozpoznať, že Freud zaradil ženskú sexualitu pod nadvládu dominantného penisu. Otvorene argumentovala proti závisti penisu či Oidipovskému komplexu, ktoré boli podľa Freuda výsledkom ženskej anantómie.

Horneyová úplne nepoprela Freudovu teóriu o závisti penisu, ale verila, že je založená na závislých pozíciách pripisovaných dievčatám a ženám spoločnosťou. Oidipovský komplex vnímala nie ako výsledok incestnej túžby, ale ako boj o moc medzi rodičmi a súrodencami. Tvrdila, že Freud videl dievčatá ako “poškodených malých chlapcov” veľmi nesprávne. Jej diela tiež priniesli nové perspektívy týkajúce sa tém ako je manželstvo, monogamia a sexuálny život dospelých žien. Tieto príspevky objasnili dôležitosť vzťahu žien k spoločnosti.

Mnoho ďalších žien psychoanalytičiek Freudove postuláty bez váhania prijalo. V dvadsiatych rokoch 20. storočia sa Karen Horney stala prvou ženou v medzivojnovom psychoanalytickom hnutí v Berlíne, ktorá napadla Freuda tým, že sa dostala nad rámec patriarchálnych perspektív. Medzi rokmi 1922 a 1935 Horney napísala štrnásť článkov, v ktorých prezentovala sociálne faktory ako sú vzdelanie a ženské úlohy rozhodujúce pre formovanie ženskej psychiky a rodových rozdielov. Odhalila Freudov nedostačujúci pohľad na sexualitu žien, ktorá je podľa neho určená výhradne biologickými faktormi. Jej prínosom bolo nielen to, že vytvorila trhlinu v rámci patriarchálneho myslenia, ale najmä rozvinutie kritiky mužskej zaujatosti v rámci psychoanalytickej teórie a praxe. Bola tiež jedným z teoretikov, ktorí tvrdili, že hovoriť o sexuálnej túžbe znamená hovoriť o uznaní rozdielov medzi jednotlivcami.

Uznanie moci a rozmanitosti túžby vždy zasahuje aj do sociálnej oblasti. Ako ukázala Horneyová, hovoriť o sexualite znamená preskúmať plurality, ktoré nevyhnutne prelomia konsenzus a urobia miesto pre rozdiel. Prostredníctvom vlastných sexuálnych skúseností a klinickej práce Horneyová prezentovala spoločenské vzťahy ako kľúčový faktor vo vývoji charakteru a sexuality jednotlivca. Dodnes sú jej prístupy zohľadňované a stavajú na nich psychológovia, genderoví teoretici, socilológovia a iní odborníci po celom svete.

Ženy v dvadsiatom prvom storočí prešli dlhú cestu. Rovnako ako muži, aj ony dnes dokážu primerane meniť a reštrukturalizovať teórie, ktoré ich nereprezentujú. Naďalej je však potrebné premýšľať nad pluralitou sexuality s otvorenosťou a úprimnosťou, čo je tvrdou prácou nezávisle na pohlaví výskumníkov. Ešte stále nám však ostáva vyriešiť dosť predsudkov. Ako povedala Karen Horneyová: “Hľadanie seba samého je najťažšie, nie? – a napriek tomu najviac povzbudzujúce. Človek jednoducho nemôže uniknúť “(č 1.5).

S láskou Nel

 

Zdroj: psychologytomorrowmagazine.com

Facebook komentár
Nel Valentová

Nel Valentová

Mám rada spájanie protikladov, v každom nedorozumení vnímam zároveň príležitosť k rastu a pochopeniu.