Mám rada okamihy v živote (okamih- už samotné slovo naznačuje pominuteľnú trvácnosť týchto chvíľ), keď sa dokážem pozerať na veci s nadhľadom a pokorou. Zvláštne chvíle plné prítomnosti a všímania si tých najobyčajnejších vecí akoby iným pohľadom. Sú to chvíle, keď sa spomalí čas, zmysly sú ostrejšie, prirodzené sústredenie sa napojí na priestor a čas okolo mňa. A vtedy vidím, cítim, vnímam veci tak nejak viac a intenzívnejšie.

Vlakom chodievam často. Väčšinou smer Bratislava, ale minule som šla kúsok na východ. Prisadla som si k pánovi v seniorskom veku. Normálne si jogurt v sklenenom pohári dokážem otvoriť aj sama. Ale možno hlad, možno niečo iné, no nešlo mi to. Pán sa galantne ponúkol, že mi ho otvorí, aj sa stalo a tak sme sa dali do reči- hoci ja som zrovna svoj najlepší komunikačný deň nemala. Rozprával o tom, že už je na dôchodku, že žena mu zomrela pred troma rokmi, takže cestuje sám. Že niekedy cestovali veľa spolu autom po celej Európe, ale teraz, že sa hocikedy vyberie sám vlakom a je to preňho nový zážitok. Že je na ceste od pol piatej ráno, deň strávi prechádzkami v Tatrách a o polnoci bude zase doma, inou trasou, než išiel cestu tam. Sám. Že s priateľmi chodí na zájazdy aj do zahraničia, najbližšie sa chystajú do Španielska…Bol príjemný, distingvovaný, oblečený vo flanelovej košeli a rifliach, rozprával tak- ani veľa, ani málo, vedel sa zapojiť aj do rozhovoru s dvojročným drobcom, ktorý si k nám prisadol aj s maminou. A ja som si uvedomila, že obdivujem tú jeho chuť žiť, to že už by nemusel ráno skoro vstávať a ponocovať vo vlaku- a predsa si vie užiť to, čo sa dá.

Vystupovala som vtedy z vlaku s podobne hrejivým pocitom ako keď pred vianocami si celkom neznámi ľudia v plnom vagóne, pri vystupovaní na konečnej, navzájom želali krásne sviatky.

Jediná vec, ktorú som ľutovala ešte pár hodín po tom, bola moja neodvaha vypýtať si jeho telefónne číslo. Že by to bol fajn “parťák” pre našu babku, ktorá životného partnera stratila už dávno, ma napadlo totiž hneď, ako sme sa začali rozprávať…

V tej chvíli toho okamžiku, ako som si uvedomila, že môj obdiv možno patrí úplne obyčajnému človeku s obyčajnou chuťou žiť bol silný impulz uvedomenia si vlastnej malosti…Vtedy prišlo poznanie, že ľudí obdivujem. Samozrejme, nie paušálne, nie všetko, čo robia, ale že v každom človeku je niečo, čo je pre mňa hodné obdivu a pred čím sa viem len hlboko a mlčky skloniť.

Väčšinou sú to veci, ktoré pre vlastné malichernosti, každodenné problémy či prekonávanie prekážok, pre každodennú rutinu a vlastné nastavenie nedokážem vnímať vždy a hocikedy.

Zato práve chvíle “precitnutia”, tie okamihy, keď sa viem úplne nesebecky sústrediť na moment či človeka, prinesú ten pocit prítomnosti a pokory, pocit možnosti roztiahnuť krídla a jednoducho byť.

Samozrejme, moje nálady a každodennosti prinášajú aj rozdielne prejavy môjho obdivu. Niekedy sa dokážem len na chvíľu zastaviť a vduchu poďakovať, niekedy neodolám slzám, niekedy si potrebujem sadnúť a spomaliť, aby uvedomenie bolo dostačujúce, niekedy mám chuť tých pár viet vyrozprávať celému svetu, niekedy sa stačí pousmiať a niekedy sa viac smiať celý deň.

Občas sa cítim ako objaviteľ. Ako sa možno cítia tí ľudia, ktorých objav je viac aj oveľa viac než len kúsoček z ľudskej podstaty či duše jednotlivca. Príde obrovská radosť, ale zároveň zvláštny kľud, vyrovnanosť a pokora. Okamih, tak ľahký a prchavý a zároveň číry a jasný ako kvapka rosy v rannom slnku.

Obdivujem vás, to maličké zrnko z vás určené práve pre mňa. A ďakujem za každé jedno.