Nie je to až tak dávno a možno to bude znieť paradoxne a úsmevne, ale rozhodla som sa, že budem mať dvojičky.

Keď som o tom povedala blízkym, prevažná väčšina krútila hlavou. Vraj neviem o čom hovorím a že už jedno dieťa je až-až. A potom nasledovali také tie klasické vety typu … „si predstav, že jedno zaspí, druhé začne plakať, zobudí to prvé a takto dookola …“. Ja to všetko viem a i keď som to na vlastnej koži nezažila, musí to byť (najmä na začiatku) extrémne ťažké, kým čerství rodičia a bábätká nabehnú na určitý režim a zvyknú si na dvojitú starostlivosť.

Okrem výhody v zmysle „zabiť dve muchy jednou ranou“, tou najväčšou by bolo (ak by sa podarili jednovaječné identické dvojčatá), že ja jediná by som ich vedela ako mama vždy spoľahlivo rozoznať. Samozrejme žartujem a teraz už vážne :-). Ako najväčšiu výhodu vnímam to, že ich súrodenecká láska, a to, že väčšinu svojho detstva sú nepretržite spolu, môže vytvoriť medzi nimi veľmi silné puto. Jeden pre druhého môžu byť celoživotnou oporou. Istotne je to trochu iný druh súrodeneckého vzťahu, ako keď sú „klasickí súrodenci“, nepochádzajúci z dvojčiat.

Počula som, že vraj šanca na splodenie dvojičiek je 3%. Priamoúmerne sa zvyšuje tým, ak sa v rodine takéto detičky vyskytujú, čo však nie je náš prípad. Znamená to, že zhruba 3 tehotné ženy zo 100 nosia pod srdcom dva malé poklady namiesto jedného. Matiku som nikdy nemala obzvlášť v láske, no takáto šanca sa mi nezdá až taká malá, aby som stratila nádej, že to vyjde.

Je to asi aj uhol pohľadu. Niekto dvojičky môže vnímať ako dvojitú starosť a niekto ako dvojitú radosť. Myslím, že určité veci si môže človek „privolať“ či „vysnívať“. Či je už táto zrovna takou, ktorú si budem vedieť v správny čas „privolať“, to už si nie som taká istá, ale ako sa hovorí, za vyskúšanie nič nedáš. Tak ja to proste skúsim. A ak sa mi to podarí, určite vám dám vedieť. 🙂

Lu

Prečítajte si tiež: Kým sú pre nás naše deti?