Prespať na benzínovej pumpe pod holým nebom, neplánovane…. k tomu policajná razia, prezretie auta, batožiny, strach z možného prepadnutia. A čo je najhoršie, nie na Slovensku.
Pravdou je, že človek môže očakávať vždy neočakávané. Ale je na to pripravený? Ja nie. Som typ spokojný s pohodlnými istotami a nie s adrenalínovými situáciami. Asi preto nevyhľadávam adrenalínový šport. 🙂
Uvedomujem si, ako ma rozrušujú veci, ktoré sa náhle zmenia na neriešiteľné. Jasné, poviete si, že všetky sú riešiteľné… Ale mne sa to tak v danej chvíli nezdá. Situácie, keď neviem, kde mám mobil, kľúče od auta a podobne. Vtedy nastáva panika. Ako vtedy.
Dovolenka úspešne zavŕšená, cesta domov z Chorvátska prebiehala veselo a prekročenie hraníc do Slovinska, bolo bez zbytočného zdržiavania na hraniciach. Podvečerné slnko akoby svojimi lúčmi mávalo ešte na rozlúčku. Prečo tá dovolenka vždy tak rýchlo ubehne? Cesta serpentínami vie poskytnúť čaro, pokiaľ nie je premávka prehustená na maximum. Nebola. Obľúbené cédéčko hralo naplno a vtom to prišlo… Rana, akoby niekto vystrelil. V mozgu mi začali pracovať procesory na maximum a o necelú sekundu som pochopila, že rana je z môjho auta. Pud sebazáchovy vyslal myšlienku, treba sa s autom ,,odpratať“ z cesty a zistiť, čo sa stalo. Auto sa po chvíli podarilo s hukotom pod kapotou odstaviť na okraj, ale nič zázračné mi neprišlo. Ach áno, nejaká mazľavá čierna tekutina. Tá sa tiahla spod auta. Ďalšia myšlienka mi napadla, že treba vyhľadať pomoc.
V najbližšom dome mi otvorila milá stará pani, čo sa síce potešila neznámej návšteve, ale keďže všetci domáci boli na nejakej oslave, nádej na pomoc spľasla ako mydlová bublina. Do úvahy prichádzal už len presun na iné miesto, odkiaľ bude viac možností. S hučiacim motorom sa cesta uberala ešte asi kilometer, na najbližšiu neveľkú benzínku. Tam sme sa zložili a neskôr aj rozložili. Trochu ako bezdomovci.
Ochota miestnych ľudí pomôcť ma na chvíľu ukľudnila. Ale len do chvíle, keď som sa dozvedela, že najbližší servis, vzdialený asi 2km bol otvorený do šesť. A keďže bola nedeľa a dávno po šiestej, možnosti sa rapídne zmenšovali. Ba dokonca aj ,,našu“ benzínku čoskoro zavreli. Pri odchode domov zamestnanci natiahli reťaz na zákaz vstupu k pumpe, vypli svetlá a zaželali nám pekný večer. Milé, že nám tu dovolili prenocovať. Ostal len panoramatický výhľad kdesi v diaľke na mesto, večerné ticho a kľud. Áno, to je to správne slovo. Nie panika, ale kľud v mojej duši. A to som netušila, čo ešte príde…
Predstavte si piknik rozložený na pumpe, k tomu plážové ležadlá, pozorovanie hviezd s blízkou osobou, no úplná romantika. Keď v tom zapišťali brzdy a zo snívania nás prebrala policajná kontrola. Tmavých mužov nebolo v tme ani dobre vidieť, zato oni videli veľmi dobre, svietili nám s baterkami do očí, auta, kufra a samozrejme aj do dokladov. Bolo to ako z filmu. Keď sme preľaknutí povedali dôvod nášho ,,piknikovania“, mlčky nám odovzdali doklady, a tak ako rýchlo, ako prišli, aj odišli. Bolo to vlastne od nich pekné, že si chránia svoj ,,revír“. Premýšľala som, ako na to prišli, že sme tam. V okrajovej, zabudnutej časti. Už viem. Kamery na pumpe. Možno si niekde na policajnej stanici všimli, ako si ,,vegetíme“ na miestnej benzínke a prišli to skontrolovať.
Niekde v podvedomí sa mi ešte tlačila myšlienka z možného ďalšieho prepadu, ale tú som rýchlo zavrhla. O niekoľko hodín pre nás prišla odťahová služba a domov sme dorazili v poriadku.
Okolnosti zariadili, že moja panika sa zmenila na úsmevné prežitie toho všetkého.
Už viem, že veci sú vždy riešiteľné, aj bez paniky. Ono totiž všetko zlé je na niečo dobré.

Leto plynie plným prúdom a ja sa teším na nové ,,zážitky“ a na všetko, čo mi osud ešte nadelí.

Vaša Iwka