Pamätáte si svoju prvú lásku? Ak sa vám teraz pred očami vynoril spolužiak zo základnej, či zo strednej, tak ste vedľa. Našou prvou láskou boli a stále nejakým spôsobom aj sú naši otcovia. Nikto z našich ďalších mužov v živote nás nepredurčil, neposilnil či nezranil – viac.
Mnohé máme za sebou bohatý partnerský život. Bláznivé zamilovania, krátke či dlhšie chvíle šťastia striedali hádky, plač a nakoniec bolestivé rozchody. Po období liečivej samoty sme opäť stretávali toho „zaručene pána pravého“ a celý príbeh sa opakoval zas a znova, menili sa iba osoby a obsadenie. Prečo to tak muselo byť?
Naše správanie sa k mužom významne ovplyvnil iba jeden jediný – náš otec.
Ovplyvnil ho viac, než si uvedomujeme. Ovplyvnil naše vnímanie seba samých a všetky naše vzťahy k iným mužom. To, čo sme od otca najmä v detstve dostávali, podvedome očakávame aj od ostatných mužov.
Sú ženy, ktoré nedokážu nadviazať vzťah s mužmi, pretože ich otec bol príliš dokonalý a ukazoval im iba svoje dobré stránky. Ich obraz muža je zidealizovaný a chyby a nedokonalosti reálneho partnera nedokážu prijať.
Na druhej strane sú ženy, ktoré si nechávajú donekonečna ubližovať, sú v úlohe obete a chcú pre seba len veľmi málo – človeka, ktorý by s nimi jednal aspoň trochu slušne. V očiach otca sa cítili bezcenné a nedôležité, preto si podvedome vyberajú partnerov, ktorí sa k nim budú správať rovnako.
Pokiaľ bol otec v detstve „pod papučou“ a rodine dominovala matka, budú si tieto dcéry vyberať partnerov, ktorí budú vyžadovať ich podporu a ochranu, takže opäť to bude vzťah, ktorý ženu nevyživuje.
Dnes je medzi nami množstvo „silných žien“, novodobých Amazoniek, ktoré nikoho a nič nepotrebujú, vystačia si samé a hlavne žiadne city. Sú to dcéry nevšímavých otcov, ktorí v detstve dostatočne nepotvrdzovali ich ženskosť, preto tieto malé ženy prebrali na seba niektoré mužské funkcie otcovstva. Otec im neposkytol obraz muža, aký potrebovali mať, preto sa rozhodli túto úlohu plniť sami. Po zuby ozbrojené, chrániace svoju citlivú a zraniteľnú ženskosť, len s námahou dávajú najavo svoje prirodzene ženské pocity.
Áno. V dnešnom uponáhľanom svete je skutočná ľudská blízkosť čoraz vzácnejšia, a výnimkou nie sú ani naše najbližšie vzťahy. A naša detská minulosť nám bohužiaľ častokrát bolestivo ovplyvňuje dospelú prítomnosť. Bývame plné hnevu a pocitov ukrivdenia, že nám naši prví muži v živote nedali to, čo podľa nás dať mali, a tento hnev si potom vybíjame na našich partneroch. Zbytočne.
Stačí si uvedomiť, že otec nám dal to najlepšie, čo mal a čo mohol dať. Ľúbil nás tak, ako najlepšie vedel. Už nie sme deťmi a rozhodnutie prijať detskú minulosť takú, aká bola, pretože zmeniť ju nemôžeme nás oslobodí a bude sa nám ľahšie dýchať. Možno sa dokonca začneme usmievať, a s tým úsmevom budeme príťažlivejšie, zdravo silnejšie… s vedomím, že svoje vzťahy, a aj svoj vzťah s otcom spoluvytvárame. Sebavedomé ženy, ktoré nečakajú, čo im kto dá, no vedia si pre seba vybrať zo všetkého to najlepšie.
Nel
Prečítajte si tiež: Žena, muž a láska
