To, že sú medzi nami rovní a ešte rovnejší, zažil azda každý z nás. V určitej situácii sme mohli byť tými rovnými a v inej situácii tými rovnejšími. Už roky rokúce sa ako ľudstvo snažíme o rovnosť. Alebo teda aspoň sa to tak hovorí. Do našej ústavy sme to zakotvili ako určitú čarovnú formulku – ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Znamená to asi toľko, že každý štartuje tento život ako slobodný človek, ktorý má rovnaké práva ako ostatní. Okrem toho počuť tiež, že všetci sme jedno, sme si rovní a každého čaká na konci života rovnaký ortieľ.

Paradoxom na tom je to, že v situácii, kedy sme v pozícii toho rovného, tak sa hneváme. Tvrdíme, že všetci by sme si mali byť rovní. A tak, ako ja nemám určité výhody (napríklad si musím vystáť určitú radu alebo hodiny čakať v čakárni u lekára), nemá ich mať ani ten druhý – má čakať rovnako ako ja. Na druhej strane, ak sme v situácii, kedy sme v pozícii toho rovnejšieho a máme určité privilégium, kedy sa môžeme predbehnúť alebo niečo lepšie vybaviť, urobíme to tak. Bez mihnutia oka to urobíme a tešíme sa z toho. Ušetríme tým predsa čas a v konečnom dôsledku aj peniaze. Čakal by niekto pol dňa v čakárni, ak by nemusel?

“Ľudia si nie sú rovní, ale my sa môžeme rozhodnúť bojovať za rovnosť.”

Človek je tvor sebecký, ktorý sa (či už vedome alebo nevedome) snaží, aby sa mal čo najlepšie. Je asi dôležité vystihnúť len tú správnu mieru, kedy je to ešte akceptovateľné a kedy je to už cez čiaru. O rovnosť bojujeme roky a snažíme sa ju tu nastoliť. Chceme si byť všetci rovní, pretože cítime, že je to tak správne. Pretože to dobre znie. Pretože nik nemá byť niečo viac len preto, že pochádza z určitej rodiny, že je v určitej funkcii alebo len preto, že má široké lakte a dokáže sa prebiť.

Cítime, že je to nespravodlivé, ak niekto nedostane takú lekársku starostlivosť, akú by dostal, ak by mal plné vačky peňazí alebo vplyvného lekára v rodine. Človeka to štve, ak vidíme, že sa zaobchádza s jedným tak a s druhým inak, najmä ak sme v tej horšej pozícii. Naopak, ak je výhoda na našej strane, bez zbytočných rečí ju okamžite využijeme.

Karl Raimund Popper povedal, že ľudia si nie sú rovní, ale my sa môžeme rozhodnúť bojovať za rovnosť. Rozhodnúť sa síce môžeme, ale či tento boj za skutočnú rovnosť bude mať aj zdarný koniec …

Lu

Prečítajte si tiež: Iba vzdelaní ľudia sú slobodní?