Život je plný pocitov, pre ktoré si často nenájdeme čas, aby sme ich prežili a spracovali vtedy, keď sa dejú. Čo potom keď už máme deti. Pocitov je oveľa viac a času stále menej. Rodičovstvo je zrejme najťažšia práca. Sústavne nám pripomína tie časti nás samých, ktoré potrebujú pozornosť a ošetrenie.
Je to v poriadku keď sa na deti nahneváme? Nedá sa tomu vyhnúť, pretože sme ľudia. Hnev nám signalizuje, že niečo sa nedeje správne. Ignorovať ho môže byť katastrofálne.
No ak náš hnev zacielime na deti, nie je to konštruktívne riešenie. Tento postoj „boj alebo útek“ robí z našich detí nepriateľov, a tými oni rozhodne nie sú. Deti potrebujú vedenie, a prijímajú ho ľahšie, ak im ho poskytujeme z miesta lásky. A keď sme nahnevané, deti našu lásku cítiť nedokážu.
Väčšina toho, čím nás deti vedia nahnevať sa nás veľmi nedotkne, pokiaľ práve nie sme unavené, uponáhľané, alebo sa práve netrápime tým, čo z nich vyrastie, prípadne že nie sme dosť dobré mamy.
Aby sme sa mohli vyhnúť vylievaniu si hnevu na našich deťoch, je treba si uvedomiť, že sme to my, kto je za svoje pocity zodpovedný.
Skúsme si napríklad uvedomovať svoje pocity počas dňa. Buďme pozorné k tomu, keď nás naše negatívne pocity pomaličky dávajú dole… často sa ani nenazdáme a nadobudneme nesprávne presvedčenie, že nám to spôsobil niekto iný, a tá osoba nie je pre nás dobrá. Nanešťastie často si toto myslíme aj o našich deťoch…. čo si o sebe myslí, že je? Namiesto týchto myšlienok sa na to skúsme pozrieť s odstupom. Správa sa ako dieťa, pretože JE dieťa. Vo väčšine prípadov s týmto postojom zrazu nenachádzame dôvod k zlej nálade. A pokiaľ áno, je treba začať hľadať inde.
Prestaňme sa stresovať. Za 80% našich výbuchov môže stres. Možno je to pre vás novinka, ale aj stres je len našou voľbou. Ak sa mu chceme vyhnúť, je to len v našich rukách. Neplánujme si toho príliš mnoho. Nepracujme doma v prítomnosti detí. Na svoje záležitosti si nechávajme dostatok času.
Starajme sa o seba. Sme z niečoho smutné, alebo sa niečoho bojíme? Neignorujme to. Naplánujme si čas, kedy sa svojim pocitom budeme venovať, buď sami, alebo sa môžeme stretnúť a porozprávať s dobrou priateľkou. Obyčajné dýchanie a prijatie našich pocitov také, aké sú, je tou najlepšou cestou k ich spracovaniu. Pokiaľ si toto nedovolíme, naše pocity smútku a strachu môžu potlačené ľahko prerásť do hnevu. Je to len sklamanie, dýchajme. Sme smutné… nájdime si na chvíľu tiché miesto a vyplačme sa. Bude to lepšie. Potrebujeme mamu… buďme takou mamou teraz sami pre seba.
Ak sa hneváme, hľadajme zdroj. Nemôžeme si dovoliť naštvať šéfa?? Ok, no môžeme sa postupne naučiť sa takýmto situáciám dopredu vyhnúť. Naozaj nemáme moc zmeniť ľudí. No môžeme meniť naše podmienky. Býva pravdou, že keď my zmeníme svoj prístup, často ho zmenia aj ľudia okolo nás.
Pokiaľ v našich životoch prevláda sklamanie, jeho liečenie by malo byť pre nás prioritou. “Ventilujme” svoje pocity s niekým, komu dôverujeme, kto nebude mať potrebu riešiť ich. Postačí, že nás vypočuje a budeme mať bezpečný priestor svojim pocitom porozumieť a prijať ich. Čas na ich liečenie je TERAZ. Pokiaľ vás niekto v detstve zranil, je to jeho hanba. Pokiaľ sa rozhodnete ostať zranené a vylievať si to na deťoch, je to vaša hanba.
Keď sme boli deti, túžili sme byť milované, milované so všetkým, čo k nám patrí, aj s našimi pocitmi, nech boli akékoľvek. Túžili sme po nekonečnej nehe a prijatí. Aj teraz túžime. Je čas si toto všetko začať dopriavať. Teraz je ten čas.
Nel
zdroj: www.psychologytoday.com
