Bosorky boli ženy, krivo obviňované. No z minulosti sa vynárajú aj svedectvá o ženách, čo páchali také zlo, že si zaslúžili tie najhoršie tresty.
Anna Rosina Listhiusová, Šintavská bosorka
Žena, o ktorej počul málokto, a ktorá sa svojimi skutkami ,,preslávila“ podobne ako Alžbeta Báthoryová, ba možno i viac. Bola odsúdená za bosoráctvo, no nakoniec jej udelili milosť. Narodila sa v roku 1583 barónovi Jánovi Listhiusovi zo Sedmohradska a Anne Nauhausovej z Kopčian.
Gróf Stanislav Thurzo patril v dávnych časoch k vzdelaným mužom. Študoval na univerzitách v Padove, Benátkach a Ríme a ovládal viacero jazykov – maďarský, nemecký, latinský, slovenský a český. Po smrti otca sa stal správcom majetkov. K jeho povinnostiam pribudlo aj oženiť sa. Obrátil sa preto na svojho strýka, uhorského palatína Juraja Thurza, s prosbou o radu na vhodnú nevestu. Ten mu poradil na základe spôsobov a zvykov urodzenosti vtedajšej doby, aby počúval vnuknutie Boha, ale tiež si zadovážil všetky možné informácie o nastávajúcej neveste, aby sa oženil nielen očami, aj duchom, a uchom.
A tak sa Stanislav Thurzo oženil s Annou Rosinou Listhiusovou. Anna bola neterou vtedajšieho ostrihomského arcibiskupa Mikuláša Oláha, v uhorskom kráľovstve a bola dobrou ,,partiou“. Manželia spolu žili na Šintavskom hrade a narodili sa im štyri deti (niekde sa uvádza, že mali až sedem detí).
O Anne Rosine postupne kolovali strašné zvesti. Trpela vraj záchvatmi zúrivosti a v Šintavskom okolí sa jej všetci báli. Nezniesla akýkoľvek odpor. Manžel Stanislav ju za jej výbuchy zlosti, hraničiace až so sadizmom, na niekoľko rokov internoval.
Bola väznená na rôznych miestach, avšak po nejakej dobe jej manžel odpustil a Anna sa mohla vrátiť domov. Vo väzení bola nejaký čas dokonca aj s Alžbetou Báthoriovou v Čachticiach. Tá ju v časoch svojho pokánia varovala pred možnými tragickými dôsledkami jej správania.
Po návrate z väzenia si Anna našla množstvo milencov.
V roku 1635 záhadne zomrel jej manžel Stanislav Thurzo a Anna sa ešte v tom istom roku vydala za Juraja Pongrányiho. O štyri roky zomrel aj on.
Anna sa vrátila do Šintavy a odvtedy sa naplno oddávala svojim zvrátenostiam. Stala sa neobmedzenou paňou Šintavy, Serede, Hlohovca, Pustých Sadov a okolitých panstiev. Bolo o nej známe, že sa rada zabávala a zúčastňovala aktivít spoločenského života. Obklopovala sa ľuďmi, ktorých chudobní ľudia nazývali čarodejníkmi, ktorí jej v zverstvách pomáhali.
Samotnú Anna prezývali ,,Šintavskou bosorkou“. Hovorí sa, že bola omnoho krvilačnejšia ako Bátoryčka. Bola tiež prefíkaná a svoje obete dala pochovávať tajne, aby si ľudia mysleli, že zomreli na nákazlivé choroby. Medzi jej obeťami neboli len ženy, ale i muži a čo je najhoršie, i deti. V pivnici hradu vlastnila mučiareň, kde svoje obete týrala až na smrť.
Vraj raz tak zbila slúžku po hlave, za pomoci dvoch ,,čarodejníkov“, že z rozbitej lebky slúžky vytiekol mozog… Alebo skántrila batoliatko v kolíske len preto, že jej vadil jeho neutíchajúci plač.
Kým jej obeťami boli ,,len“ obyčajní chudobní ľudia, nedialo sa nič. Až potom, neskôr, keď zniesla zo sveta vlastnú slúžku so šľachtickou krvou – Magdalénu, obvinili ju z bosoráctva. Vypovedalo proti nej asi osemdesiat svedkov a boli jej dokázané vraždy dvanástich ľudí, a tiež iné násilné činy.
Annu Rosinu odsúdili na smrť sťatím hlavy a stratu majetkov. Avšak panovník Ferdinand III. ju napokon omilostil. Zvyšok svojho života mohla dožiť beztrestne v izolácii na Šintavskom hrade. Zomrela sama, bez blízkych ľudí a v zabudnutí v roku 1643.
Pozn.
Koluje o nej, že jej šialená duša sa potuluje po starom kaštieli v Seredi, kde v noci počuť záhadné lomozenie a strašidelné výkriky patriace ,,Šintavskej bosorke“.
Vaša Iwka
Prečítajte si tiež: Keď sa muž správa ako džentlmen a my za tým hľadáme postranné úmysly
