Rozhovor s pani učiteľkou mám načasovaný tak, aby som bola v kaviarni skôr ako ona. Podarilo sa, som tu skôr a spomínam na moje detské časy a moju súdružku učiteľku ☺. Áno súdružku učiteľku, dobre čítate. Do školy som chodila za iného režimu, než chodia dnes moje deti. Všetko bolo iné a súdružka učiteľka bola miestami pre mňa snáď viac ako mama. „Mami prepáč.“ Vzhliadala som k nej, tešila sa na každé ráno a na moju súdružku učiteľku.

A už prichádza do kaviarne s úsmevom pani učiteľka PaeDr. Beata Bojanovová a ja viem, že to bude krásny rozhovor.

Pôsobíte ako učiteľka pre primárne vzdelávanie na základnej škole Jána Bottu 27 v Trnave. Čím ste chceli byť,  keď ste boli malá?

Učiteľkou. Som narodená v znamení barana a barani sú buď vojaci, vodcovia alebo učitelia. Znamenia teda neklamú. Ja si pamätám, že ešte v škôlke som stavala deti do radu, lebo pani učiteľka povedala, že máme stáť v rade a tých, čo tak neurobili som upratovala ja. Takže som bola akčná už od detstva.

Keď zalovíte v pamäti, kedy prišlo pevné rozhodnutie stať sa učiteľkou?

V dobách, keď som bola dieťa, bol iný režim. Boli sme pioniermi, potom sme robili pionierske vedúce. V tom čase bol problém dostať sa na vysokú školu. Po ukončení strednej školy som pôsobila na základnej škole v Piešťanoch ako skupinová vedúca. Popri tejto práci som študovala vychovávateľstvo v Bratislave. Pracovala som aj v školskom klube, neskôr som diaľkovo vyštudovala Vysokú školu pedagogickú v Nitre – Učiteľstvo pre 1.- 4. ročník základnej školy. Nasledovalo štúdium špeciálnej pedagogiky v Bratislave a vykonanie rigoróznej skúšky.

Keď ste sa chceli stať učiteľkou, mali ste určite očakávania. Aké boli Vaše očakávania a splnili sa?

Rada organizujem, a učiteľské povolanie mi organizovanie umožňuje. Na práci učiteľa mi vyhovuje mnohorakosť, možnosť sebarealizácie, jedinečnosť a žiadna rutina. Ani jeden deň v škole nie je rovnaký. V tejto práci sa nikdy nenudíte a nemáte kedy spohodlnieť. V mojej triede si na hodinách všetko organizujem sama, teda od učenia k hraniu a od hrania k učeniu. Ja takúto možnosť mám a ďakujem za ňu.

Pôsobili ste ako učiteľka na dedine i v meste. Aké rozdiely ste vnímali, alebo vnímate medzi deťmi na dedine a medzi deťmi v meste?

Keď som začínala učiť, učila som na dedine. Dedinské deti boli iné. Čakali ma ráno, s vystretými hlavami a boli napäté ako také strunky. Keď prišli zo školy, išli na dvor, nakŕmili zajace, prešli sa, pobehali po dvore či pršalo, či nepršalo. Tie dedinské deti mali v sebe takú okysličenú krv, radosť z pohybu.

Učiť do mesta som prišla v čase, keď sa začali vysielať prvé seriály. Mestské deti by boli ráno ešte spali, chýbala im tá iskra, endorfínová radosť. Myslela som si a myslím si dodnes, že to bolo tým, že tie dedinské deti mali viac pohybu na čerstvom vzduchu.

Samozrejme, že sa to nedá povedať plošne. Aj v meste som učila deti, ktoré ešte skôr ako prišli ráno do školy, už mali za sebou odplávaných zopár kilometrov v bazéne alebo už absolvovali športový tréning. Tieto deti, ale aj ich rodičia majú dodnes môj veľký obdiv.

Ako sa zmenili sa deti, aké boli na začiatku Vašej kariéry a aké sú dnes?

Stále sú to deti, stále sú zvedavé, stále sú hravé. Sú náročnejšie, sebavedomejšie, možno sú väčšie sociálne rozdiely.

Čo sa týka vedomostí, nemôžem povedať, že by boli voľakedy deti hlúpejšie a dnes sú múdrejšie. Súčasná mladá generácia má záber vedomostí, ale i možností oveľa širší a deti skôr narodené mali vedomosti hlbšie, užšie zamerané.

Ak sa Vás opýtam na žiaka, ktorý Vám najviac utkvel v pamäti, spomeniete si v tejto chvíli na neho?

S kolegyňou si často spomíname na úsmevné príhody. Spomínam si na jedno dievčatko, ktoré si na plavárni vždy oblieklo plavky naopak, výstrih malo vpredu. Potom si spomínam na chlapčeka, ktorý si pravidelne obúval topánočky naopak a pri vykračovaní mu každá špica išla na inú stranu. Neskôr som ho stretla ako dospeláka a topánky mal obuté tak, ako sa patrí. Zaujímavé je, že neskôr, v dospelosti, sa ku svojmu učiteľovi ako prvé hlásia práve deti, ktoré neboli vždy len učiteľom chválené, ale práve naopak, dostali od neho zopár poznámok či horších známok. Som hrdá na všetky deti, ktoré som kedy naučila čítať, písať, počítať, a mám radosť, že dnes sú z nich životaschopní a úspešní ľudia.

Učíte a vychovávate naše deti. Kde beriete silu, aby ste mohli vykonávať toto náročné povolanie?

Silu beriem v deťoch. Mám deti veľmi rada, keď chodím pomedzi ne v triede, keď sa s nimi rozprávam, keď ich pohladkám po hlávke. Silu beriem aj v pohybe. Keď prídem unavená z práce, idem cvičiť alebo spolu s manželom vyrazíme na rýchlu chôdzu. Nedávno som začala po večeroch háčkovať hračky, takže teraz ich vyrábam. Začala som ich robiť pre deti mojich mladších kolegýň.

Háčkovala som už ako dieťa. Naučila ma to stará mama a aj v škole sme sa to učili. Vtedy sme z chemlonu a lyka háčkovali veľa, potom sa chemlon vytratil, háčkovanie už nebolo populárne. Keď boli moje deti malé, plietla som, no ale odvtedy som ihlice ani háčik v rukách nedržala, až teraz. Prišlo to akosi samé, že som si spomenula na túto krásnu činnosť. Napĺňa ma to a mám z toho radosť. Teším sa z toho, že sa obdarovaní tešia.

Aby ste boli dobrou učiteľkou, musíte sa neustále vzdelávať. Ako sa vzdelávate?

Mám rada všetko nové. K životu potrebujem zmenu, pohyb. Ubíja ma čakanie. Preto sa chytám každej ponuky naučiť sa niečo nové, posunúť sa ešte o kúsok ďalej. Rada a veľa čítam, učím sa. Zaujímam sa o novinky v pedagogike, zúčastňujem sa kurzov, seminárov, školení, rozširujem svoje profesijné kompetencie, absolvovala som prvú i druhú atestáciu. Naposledy vo mne zanechal hlboký dojem kurz výučby matematiky podľa profesora Hejného.

Kto bol, alebo je Vaším vzorom?

Obdivujem každého, kto si uvedomuje, že jednoduché každodenné veci sú v konečnom dôsledku tie najdôležitejšie.

Ak by ste si mohli opäť vybrať povolanie, aké povolanie by to bolo?

Určite by to bola práca s deťmi, s ľuďmi, možno s kvetmi či knihami.

Akú radu by ste dali ako učiteľka našim čitateľkám, matkám a budúcim matkám?

Prvý ročník je náročný pre dieťa i pre rodiča, zároveň je ale veľmi dôležitý. Hrajte sa s deťmi, užívajte si celú túto záťaž, pretože to rýchlo pretečie pomedzi prsty. Urobte si z týchto školských povinností malé radosti. Pýtajte sa, rozprávajte sa so svojimi deťmi o celom dni v škole, prelistujte spolu šlabikár, pracovný zošit. Užívajte si každý jeden deň so svojim dieťaťom, i keď je to náročné a ťažké po celom vašom pracovnom dni. Ale stojí to za to, verte mi. Hovorím z vlastnej skúsenosti.

Čas strávený rozhovorom uplynul ani neviem ako, a pocit, že by som dopriala každej z vás takúto pani učiteľku pre vaše deti, vo mne pretrváva.